Mária Berithová

Slovenská autorka, členka literárního klubu Omega

"Pripadám si ako "šípová Ruženka prebudená po sto rokoch". Prežila som dosť dlhý a bohatý život, bohatý na šťastné chvíle, ako aj na trápenia. Ale celý tento dlhý úsek som vlastne venovala svojim štyrom deťom, ich deťom, mužovi a spoločnému rodinnému životu. Pôvodne som stavebný technik, chvílku aj podnikateľ, no teraz som už 12rokov na dôchodku. Teším sa v záhradke, ale rada chodím medzi ľudí, často účinkujem so svojím čítaním na rôznych spoločenských akciách, vediem detský divadelný krúžok na škole. V poslednom období som sa odhodlala napísať niektoré svoje spomienky, alebo príbehy. Takže zdá sa mi, akoby som sa opäť prebudila."

SESTRY

Alžbetka mala iba štrnásť a už bola zaľúbená. Nevedno, či to možno takto nazvať. Azda to bola iba nedočkavosť, túžba a očakávanie príležitosti. Prvýkrát spoznala tie čarovné pocity, keď ho mohla z diaľky vidieť, ako prechádza námestím. Mal dlhý manchestrový hnedý kabát , zvláštnu chôdzu, akoby kráčal po vlnách a krásne čierne vlasy učesané do "kohúta". To bola vtedy najväčšia móda. S tlčúcim srdcom čakala a dúfala, že si ju všimne. Naschvál chodila po tej strane ulice, kde by ju mohol aspoň uvidieť, alebo, ak by mala šťastie, aj stretnúť. Väčšinou sa prechádzal s partiou chalanov, spolužiakov a predvádzali sa po námestí a po parku. Boli nápadní a boli perfektní - veď boli maturanti. Ona však bola ešte dieťa, ale prežívala to intenzívne, ozajstne a naplno. Jej srdiečko to prijímalo ako jedinečné momenty dokonalého šťastia. Stačilo, keď ju konečne spozoroval a venoval jej niekoľko dlhých, tajomných pohľadov. Skúšala tie pohľady opätovať a darilo sa jej to. Takto sa vzájomne obdarúvali zaľúbenými pohľadmi a netrvalo dlho, keď ju oslovil. Tá chvíľa bola zázračná. Prvýkrát v živote stál pri nej blízko, blízučko muž, ozajstný muž. A bol to muž, ktorému sa páčila, vedela to."Úžasné, konečne si ma niekto všimol". Rozprával jej o maturitných otázkach, ako sa musí neustále učiť, a že má z toho strach. O škole sa hovorilo dobre, rada sa pridávala so svojimi zážitkami, lebo téma to bola vďačná, obom pomáhala zakryť počiatočné rozpaky. Tak perfektne to začínalo. Zakrátko však kamaráti maturanti odhalili jeho tajomstvo a utŕžil výsmech, že chodí s deckom. Možno ho to aj trochu zastavilo. No nie úplne, prekonal to, kúpil jej rúž.

 "Bože, normálny ozajstný rúž, aký používajú normálne ženy. Aj mama má podobný, ale starý a skoro minutý, aj tak ho málokedy používa. Čo teraz? On by chcel, aby som vyzerala staršia, ale ja sa predsa ešte nemôžem maľovať, naši by ma zabili. Musím si ho schovať, dám si ho len tajne, len vtedy keď pôjdem von, keď sa stretneme". Rozhodla sa Alžbetka, ale pre istotu si ho potichučky v spálni pred zrkadlom skúšala. 

 "Ó, naozaj vyzerám staršia a celkom mi to svedčí. Som taká nadšená. Vidím, že on je prvý človek, ktorému na mne naozaj záleží. Toto je môj skutočne najkrajší darček". Nestihla si vymyslieť skrýšu a ten rúž schovať, keď ju pred zrkadlom pristihla Tereza, o desať rokov staršia sestra. Už hodnú chvíľu ju pozorovala, ako sa vykrúca a obdivuje a riadne ju to pobúrilo. 

"Škriatok jeden, dávaj to sem, to nie je pre teba" ! Vychytila Alžbetke rúž a celou váhou naň skočila, aby ho riadne rozmliaždila.

 "No, to je koniec, všetko mi zničila, všetko som stratila. Ešte pred chvíľou som sa cítila prvý raz v živote šťastná. Už to nevydržím, to je nespravodlivé znášať tieto krivdy. Zobrala mi šťastie, jediný darček, ona to tušila, že je od neho! Ja ju nenávidím ! Nechcem ju vidieť"! Alžbetka zrazu cítila prudký bôľ aj hnev súčasne. V jednej chvíli jej prišlo ľúto všetko, čo sa doposiaľ nazbieralo, všetky detské krivdy , ktoré musela prekonať a premohol ju usedavý plač.

 Ten plač bol hlasný a vyjadroval skutočnú bolesť. Bol tam však otec, ktorý to počul a poznal, že Alžbetka potrebuje pomoc. "Poď so mnou, Alžbetka, pôjdeme von, trochu sa prejdeme a porozprávaš mi, čo ťa trápi". "Och, nie tato, nejdem, ty by si to aj tak nepochopil". "No, len poď, pôjdeme spolu a uvidíš, že vonku je dobre, ak nechceš, nemusíš mi nič hovoriť. Budeme len tak spolu kráčať". A tak nakoniec šli, otec ju chytil za ruku a Alžbetka sa nebránila. Ten dotyk bol tak vrúcny, že sa jej otvorilo srdce a pocítila, že práve teraz prišla tá chvíľa. Možno povie všetko. Musí to povedať, inak by jej to srdce určite prasklo. "Tati, sľúb mi, že sa na mňa nebudeš hnevať, keď ti všetko porozprávam, tak ako to naozaj bolo, všetko, všetko, čo cítim".

 " Pravdaže, nemôžem sa na teba hnevať, keď máš ku mne dôveru, len mi to všetko povedz. Sľubujem, že ťa budem pozorne počúvať a budem sa snažiť všetko pochopiť".

 "Vieš, stretla som chlapca, s ktorým si rozumiem. Páči sa mi a myslím, že on ma tiež obdivuje. Doteraz mi kamarátky vždy tvrdili, že vyzerám ako cigánka, že som chudá a nepekná. On jediný mi povedal, že mám krásne oči. Stále sa na mňa díva a je taký milý. Veľa sa rozprávame, hlavne o škole a o tom, čo ma baví, a o budúcnosti. Viem, čo mi povieš, že mám na to ešte dosť času, veď ja viem, ale nemôžem za to, že som ho stretla práve teraz. Cítim, že mu na mne záleží a je to prvý človek, čo mi to dal skutočne najavo. A práve to je pre mňa dôležité".

 "Betka moja, nemysli si, že mne a mame na tebe nezáleží. Veď ty si naše milované dieťa". "Milované ? To počujem prvý raz, prečo mi to nikto nedá pocítiť, prečo ma nikto nepohladí a neprivinie. Keby si len vedel, ako veľmi po tom túžim, ako hrozne mi chýba čo i len drobný dotyk, aspoň občas. Keď som bola menšia chodila som ovoniavať mamine šaty, aj potme som podľa vône rozoznávala jej oblečenie a veľmi som si želala pritúliť sa, nie k jej šatám, ale k jej hrudi. Pamätám si ako v zime mama nosila taký krátky čierny kožuštek. Raz sa mi podarilo stáť pri nej tak blízko, že som sa tvárou mohla dotýkať hebučkej kožušiny, privinula som sa k tomu kožúšku, hladkala som ho a cítila som mamine teplo. Dodnes mi to utkvelo v duši ako vzácny zážitok. Bolo to krásne a bolo to len raz". Alžbetka si pri tej spomienke nahlas vzlykla a zaváhala, hrdlo jej zovrelo, no napokon predsa pokračovala. 

 "Áno, neustále mi zdôrazňujete aká musím byť rozumná, ako musím neustále ustupovať staršej sestre. Učíte ma, ako sa mám vyhýbať konfliktom. Ale to je niekedy strašne ťažké ! Ona je staršia a zdá sa mi, že si na tie svoje výhody príliš zvykla a myslím, že to vie aj využiť. Niekedy mi to nejde, naozaj, keď zažijem jasnú nespravodlivosť, vtedy sa mi to nedarí, nemôžem! Napríklad na tie Vianoce tak ľahko nezabudnem. Boli výnimočné, pretože okrem knižky som prvýkrát dostala aj nový svetrík! Bol úžasný a mal pre mňa cenu zlata. Konečne nebudem mať na sebe vždy len staré obnosené háby po Tereze. Na druhý deň v kostole som tú obrovskú radosť už nevládala v sebe udržať, odchýlila som opatrne gombík na kabáte, aby kamarátka vedľa videla môj vianočný darček. To bolo všetko, modlila som sa pri tom. Len čo som prišla domov bolo po radosti. Rozčúlená Tereza s veľkým pohoršením oznamovala, že som sa v kostole vyzliekala a nesledovala omšu. Dostala som trest, musela som namiesto sviatočného obeda kľačať v kúte. Takže prešli možno aj dve - tri hodiny, asi ste na mňa zabudli. Až keď k nám prišla návšteva a našli ma kľačať v kúte za dverami, tak ma vyslobodili. No, ja som bola z tejto príhody hrozne smutná, veď boli Vianoce, veľmi mi to ublížilo. Tereza to riadne zveličila, celú sviatočnú kázeň som pozorne počúvala, dokázala by som ju zopakovať skoro naspamäť. To však už nikoho nezaujímalo. A ja som vedela, že som nevinná. Zostalo mi z toho len trpké poznanie, že spravodlivosť neexistuje. 

 Tati, spomenula som len málo z toho, čo v skutočnosti u nás trvá už celú dobu. Odkedy si pamätám, ona musí vždy presadiť tú svoju "pravdu". Vynúti si čoraz väčšie ústupky . Však tento raz to bola od Terezy čistá zlomyseľnosť. Či závisť, ja neviem, prečo je taká. Bol to darček od toho chlapca a ona mi ho schválne zničila. Je mi to ľúto. Neviem sa prestať na ňu hnevať, nedokážem to".

 "Dobre, moja zlatá, ak si už vyliala všetok svoj žiaľ, tak mi teraz dovoľ, aby som sa pokúsil ti všetko vysvetliť. A to som vlastne mal spraviť už dávno. Tvoja sestra, naša Terezka je nevyliečiteľne chorá. Už od narodenia sa u nej prejavovali príznaky vážnej choroby. Spočiatku len zriedka, ako vyrastala, tak sa jej záchvaty objavovali častejšie. "Ako to? Čo, aké záchvaty, prečo nič o tom neviem. Veď vidím, že stále užíva nejaké lieky, ale vraveli ste, že na imunitu. A čo sa jej vlastne stalo? Čo je to za chorobu?"

 "Je to zložité a pre nás všetkých ťažké. Nikto sa nechváli rád so svojím trápením. A v našom malom meste, kde sa zvykne každého posudzovať a ohovárať, je to zvlášť ťažké. Snažili sme sa to udržať v tajnosti hlavne kvôli nej. Sú to epileptické záchvaty, ktoré veľmi zle vplývajú na celkový zdravotný stav a navyše poškodzujú aj mozgové bunky. Má za sebou veľa rôznych vyšetrení, užíva veľa liekov, ale zlepšenie sa nedá očakávať. Hlavne nám lekári odporučili veľmi ohľaduplné zaobchádzanie. Musíme sa vynúť nedorozumeniam a nedopustiť aby sa rozčúlila, pretože toto všetko by mohlo vyvolávať ďalšie záchvaty. A čo je pre nás najťažšie, musíme sa vyhýbať citovým prejavom voči mladším súrodencom, pretože by to mohlo spôsobiť žiarlivosť a tým by sa to všetko ešte zhoršilo".

 "Panebože, tak toto som vôbec netušila", prerušila ho dcérka.

 "Neviem, Betka, či si to vôbec dokážeš predstaviť, akú máme, my dvaja s mamou, nesmierne náročnú situáciu. Tisíckrát sme museli zabrzdiť svoje prejavy nehy, potlačiť chuť privinúť a vystískať ťa. Veľmi to bolelo. Usilujeme sa zmierniť priebeh jej choroby a vidíš, pritom sa nevedomky dopúšťame krivdy. Prosím ťa, nikdy, ani na minútku si nesmieš myslieť, že ťa máme menej radi, že nie si pre nás dosť dôležitá. Veď ty si pre nás svetielko nádeje, ty budeš môcť rásť, rozvíjať sa, budeš milovaná, nájdeš si muža a budeš mať krásne deti. Čaká ťa úspech, láska a šťastie. Máš pred sebou krásny život, moja malá, som o tom presvedčený. Lenže, na rozdiel od teba, Terezke nemôže byť dopriate nič z toho. Nemôže sa zamilovať, nemôže sa vydať a mať deti, pretože by to kvôli tej chorobe nezvládla. Nikto si ju nemôže ani zvlášť obľúbiť, zostane sama, pretože nikto, okrem rodičov, by to nedokázal neprestajne tolerovať. A nakoniec, tými záchvatmi sa jej postupne znižujú aj mentálne schopnosti. Teraz vidíš, aké to má ťažké".

 "Ako ste to vlastne mohli dokázať, že som o tom nič nevedela, veď žiadny záchvat som nikdy nevidela"? "Dieťa moje, veľmi sme sa snažili uchrániť ťa pred tým všetkým. Vždy sa to akosi podarilo, ty si odjakživa rada behala po vonku, alebo si utekala za kamarátkami. Mala si šťastie, že si to nemusela vidieť, nebolo by to pre tvoje oči. Tak išli spolu otec s dcérou ruka v ruke, prešli ulicu a zabočili do parku. Lístie v korunách starých líp upokojujúco šumelo, všade dookola sa rozprestierala vôňa jarnej zelene a Alžbetka pomaly zabúdala na tie bôle, ktoré sa jej ešte pred chvíľou zdali neudržateľné. Ba naopak, v ušiach jej doznievali otcove slová. Postupne prichádzala na to, že tie jej krivdy vlastne neboli také zlé, neboli ani skutočné, že to všetko má oveľa vážnejší dôvod. S obdivom hľadela na otca, ktorý jej to dokázal vysvetliť s takým pochopením a s takou láskou, že pomaličky zabúdala aj na hnev. Akoby sa predsa mohla hnevať na vlastnú sestru? Veď ona najviac potrebuje lásku a podporu. Kráčali námestím, až sa nevdojak ocitli pred kostolom. 

"Tak čo, pôjdeme dnu"? spýtal sa otec.

 "Áno", odpovedala Alžbetka. Do kostola chodievala rada a v tej chvíli to už začínala cítiť jasne. V jej srdci sa všetko zmenilo, všetko zrazu pochopila.

 Vtedy sa otec spýtal :"Betka, vedela by si sa za ňu pomodliť"?

 "Áno", vážne odvetila dcérka. Kľakla si k bočnému oltáru a s úprimnosťou detskej duše sľubovala, že sa už nikdy nebude na Terezku hnevať. Vrúcne prosila Boha, aby jej dožičil zdravie, alebo nech sa jej choroba aspoň zmierni. Po tvári sa jej kotúľali horúce slzy, slzy odpustenia.

 Vstala a vtedy pocítila takú nekonečnú úľavu, oslobodenie, takú ľahkosť, že sa jej zdalo, akoby sa vznášala. Až teraz bola skutočne šťastná. Obďaleč stojaci otec sledoval túto vzácnu chvíľu. Dojatý ďakoval, že sa mohol podieľať na takej úžasnej premene.

 Táto udalosť znamenala pre Alžbetku v jej ďalšom živote rozhodujúci moment. Už nikdy nič nebude také, ako bolo doteraz. Zmenil sa celý jej vesmír! Spoznala ZÁZRAČNÚ SILU ODPUSTENIA. Od tejto chvíle už nebola dieťaťom, ktoré sa žaluje. Snažila sa Terezke pomáhať v každej situácii. Keď bolo treba, vedela ju pochopiť a upokojiť. A hoci od tých čias už prebehlo veľa rokov, ich vzťah sa nezmenil. Neskôr, keď sa rodičia pominuli, Terezka zostala naozaj sama a potrebovala pomoc, bola tu Alžbetka, ktorá stála pri nej aj v tých najťažších chvíľach. Spájalo ich mocné puto - veď boli SESTRY.