Slovenský autor, v roce 2017 vydal sbírku Vŕba. Komentář ke knížce napsala Marta Rybková:
"S autorom tohto debutu som sa stretla na Martinskej poetickej jeseni. Pri počúvaní jeho veršov mi v ušiach niektoré metafory zanechali príjemnú ozvenu. Opýtala som sa ho ako dlho píše. Ľudo zareagoval úsmevom. Je vraj starým začínajúcim autorom. Skôr číta ako píše, nanajvýš recituje. Prekvapilo ma to, pretože, ako som sa neskôr dozvedela, do šesťdesiatky mu chýbali len dva roky. So smiechom súhlasil posielať mi svoju tvorbu cez internet. Veľa si od toho nesľuboval. No po vzájomnej spolupráci a najmä jeho snahe kách."písať inak, sa v priebehu roka dostal "od členkov až po pás". A už v roku 2010 bol ocenený hlavnou cenou za literatúru v súťaži Horalfest. Ľudo , tak písmenkuj a rozvíjaj svoj talent . Zanecháš ho položený na papieri pre všetkých , ktorí ho pohladia vo svojich rukách."
Vianočná nočná.
"Sú sviatky, nemám pre vás žiadnu robotu, len v Prefe mi zostali štyri vozne. Stiahnite mi ich do stanice." Povedal výpravca Marekovi - vlakvedúcemu manipulačného vlaku - v malej stanici na konci odbočnej trate. "Ludvičko, zeber mašinu a zájdi pre ne." Zopakoval mi Marek a ako vždy dodal, "ale daj pozor v tom sňahu". Vyšiel som do iskrivej vianočnej noci. Pred chvíľou prestalo snežiť. Všetko čierne, tvrdé a hranaté pokryla a zaoblila biela perina. Chvíľu som zaváhal. Bolo mi ľúto pokrájať ju kolesami. Nuž ale robota je robota a rozkaz ja rozkaz. Zažal som lampáš, povedal majstrovi čo ideme robiť a vyvesil mašinu. Snehu skoro po kolená, chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo odomknúť a otočiť výmenu. Zvuk štartujúcej mašiny vytvoril zvláštny kontrapunkt bielemu sviatočnému tichu. Naskočil som a zašli sme do vlečky. Na koľaji stáli štyri malé dvojosové vozne, zabalené do čerstvého snehu, ako balíčky pod stromčekom.
Vytiahli sme ich do výťažnej a pomaly zatláčali do stanice na prázdnu koľaj. Hm... koľaj. Zo stupačky prvého vozňa som videl len bielu iskrivú pláň. Koľaj pod ňou som mohol len tušiť a dúfať, že na nej nebude zabudnutá zarážka. Hlboké mrmlanie mašiny prerušil hvizd Marekovej píšťalky. Pozrel som tým smerom, aby som ho zbadal ako krúži lampášom a dáva majstrovi na STOJ. "Ludvičko, druhý vozeň ti pod sebou hrne hromadu sňahu. Nezachytil si voľačo?" "Gazda, sneh bol neporušený, neviem o ničom." Vravím Marekovi ako sme sa brodili k tomu miestu.
Pri druhom vozni sme zostali stáť ako Lótova žena. Nemí v úžase. Z hromady snehu sa ozývalo funenie, kašľanie a nezrozumiteľné hundranie. Keď sme si lepšie posvietili zbadali sme chlapíka, preveseného popod pazuchy na prvej osi vozňa, ako si z tváre odhŕňa sneh a nadáva.
Kým sme sa stihli spamätať, vyhrabal sa von, prebrodil na cestu a potácajúci sa, náhlivým krokom odchádzal smerom do mesta. Nedokázali sme sa pohnúť z miesta a vnímali len hundranie mašiny a odchádzajúceho chlapíka.
Hlavou sa mi preháňali zmätené myšlienky. Ako sa tam dostal, veď som predsa jasne videl neporušený sneh. Aké šťastie stálo pri ňom, keď žiadna časť jeho tela nebola krížom cez niektorú z koľajníc. Striaslo ma, čo sa mohlo stať. Moje úvahy prerušil Marek. S očami upretými na jagajúce sa hviezdy, ticho povedal. "Sláva na výsostiach ... Poď sa zehriať." Mlčky sme sa pobrali do dopravnej kancelárie. Začali zvoniť na polnočnú...