Alžběta Rašová

 Som členkou klubu Duria ale žiaľ už rok absentujem kvôli onemocneniu manžela. Píšem pod pseudonymom Alžbeta Rašová, moje príspevky sa nachádzajú na Ikar- Mam talent.sk- literárny portál./próza, poviedky/ Zatiaľ všetko. Želám leto len a len v príjemnej pohode. Čičmanová Irena/pseudonym Rašová Alžbeta/

   Úryvok  poviedky

/súčasť zborníka poviedok Zatratená idyla web: mamtalent sk-literárny portál/                                               Medové nokturno

"Medové nokturno." Napriek černi zuniaceho ticha skladám údiv nad nezmyselným výrokom.       ,, Čo to za výraz ? "

Rozum mojej hlavy, pri deväťdesiatich rokoch, nespoznávam ho. Myseľ plodí od základu samé prevratné zmeny. Jej aktivita postráda kontrolný mechanizmus, a tak využíva príležitosť. Je smetiskom nevyčísliteľných zrád, myšlienkových, akých ináč.

Príslušné flexibilné body temena kmitajú v dezorientácii. Jedna jeho strana je šľahnutá k pocitu chladnej pivničnej tmy, ostatná, nezasiahnutá, omilostená časť, zaznamenáva spanikárený pulz života, ktorý sa dravo šplhá do neznámych sfér.

Nikdy by som neverila, že mozgová príhoda vyvolá v človeku rozptyl mysle do celkom odlišnej základne. Jej signály prenikajú do iného sveta, pri neodškriepiteľnej istote, ešte som človek tejto zeme, s pôvodnými kosťami, i keď momentálne len ľudská troska.

Za pevne zatvorenými očami, priam zabarikádovanými nemohúcnosťou, vidím plošne strašne veľa životných príbehov. Diapozitívy ich okamžikov. Obrovské, chaoticky unikajúce živé obrazy mi spôsobujú zmätok, a nie je v mojich silách niekomu sa zdôveriť o pocitoch, striedavo príjemných či nepríjemných.

Moja neočakávaná návšteva si mňa podala. Drzo mňa ovládla, čo nie je pre návštevy, úprimné návštevy, typické, už vôbec nie bežné. Tak mňa prekvapila, že nepoznávam samu seba. Priznávam to strašne nerada, lebo to jedno som vždy úspešne zvládala, pokoj, rozvahu, istý odstup od ľudí.

Tohto hosťa mi naozaj nebolo treba. Keby mi aspoň adresoval nejakú predzvesť, výzvu, zariadila by som sa. Predvídavosť u mňa znamenala vždy viac, ako ja sama. Vdovský život cibrí kde čo. V prvom rade, krehkosť a útlocitnosť sa stáva neznámym pojmom.

-úryvok poviedky nachádzajúcej sa na webe 

BRAK POÉZIE NOCI

Postupne ho začal premáhať opätovný, už takmer pravidelný, deprimujúci pocit z nadchádzajúceho rána. Tma síce ešte vládla v každom rohu miestnosti, vypĺňala typickou farebnosťou jej objem, ale on, s prekonávaním samého seba pri postupujúcich časových okamžikoch, pri ktorých by si mal vlastne ďakovať, že žije, cítil, noc odchádza.

"Opona, ochotne skrývajúca moje utrpenie, čochvíľa sa rozplynieš, a ja zas budem musieť sledovať, len sledovať, činorodosť nastávajúceho dňa."

I dnes, v tejto minúte, musela hlava, veru hlava, stráviť:

"Nájdite silu pozrieť sa pravde do očí." Tvrdo realistický výrok lekára v jednej chvíli, zároveň prenikavo povzbudzujúci priamy pohľad bol pečiatkou sudcu, sudcu v lekárskom bielom plášti.

"Ty jeden múdry bastard," vracal mu rovnako priamy pohľad pacient Peter pri potláčanom duchovnom rozpoložení v ordinácii. Niečo mu znezrady začalo padať z obočia na líca. Samozrejme vreckovku nemal. "To keby žena vedela," mihlo mu hlavou. Situácii napomohla zdravotná sestra.

Nezvratná prítomnosť mu teda nadeľuje deň po dni, milodar života, a on ho až bláznivo chtivo prijíma. Hanebne šťastný, s chvalabohu nevidenou pokorou, víta rád každé brieždiace ráno, pri najintímnejšom osobnom utajovaní nežiaduceho bujnenia citov.

"Hlavné je, dožil som sa nového úsvitu," mraučala si jeho duša, vyraďujúc chlapskú hrdosť.

Nemieni nikomu vešať na nos, tobôž manželke, aký boj sa v ňom ráno po ráne odohráva.

"Drahí moji," vie presne, ako by manželka pri tejto úprimnosti zareagovala. Jej reakcia by odzrkadľovala strašne mnoho, predovšetkým iróniu z výroku, popri viditeľnej bolesti z jeho uchádzajúcej životnej energie.

"Ja to zvládnem," diktoval si pevnosť vôle, odháňajúc dotieravé varovania, "a bez vašej starostlivosti, vážení." Drsne obranné myšlienky ho posilňovali vzdorujúcou vitalitou voči okoliu, akémukoľvek, domácemu, či za plotom záhrady.

"Akoby sa strácal sám v sebe," zmienil sa starý kamarát v krčme, prv než vlial ostrú slivovicu do úst.

Zatiaľ on, sám, pri rozoklaných bolestiach, v tele rozpálenom horúčkami, ktoré spôsobovali absolútnu zmenu pôvodnej mysle, skľučujúco hundral, súčasne hrešil:

"Nejde to, na všetky strany preukazovať optimálnu pohodu."

                                                   Áno, bil som svoju ženu

                                                    5.časť - záver - On

Neboli to len deti. I keď týždňovky bránili monitorovať súžitie s rodičmi, víkendové domáce ovzdušie napovedalo veľa.

"Ak ozaj je ti tu zaťažko, nemám nič proti odsťahovaniu k Vašim."

Nejak divne sa rozdráždila. Reakcia ho skľúčila.

"Dal som len návrh. Ak nechceš, musíš sa obrniť trpezlivosťou," zmierňoval pobúrenosť.

Pel mel sa dostavil. Zháňanie odborníkov na slušný projekt domu, výber pozemku, stiesnené obývacie prostredie. Náročné zamestnanie sa potýkalo so samovoľnými obetami pri výstavbe domu.

Prikmotrilo sa pružné obdobie, mimoriadne pružné obdobie.

"Dôležité, posúvame sa," sálal z neho optimizmus.

Bác. "Bude nás viac," vypočul si lakonický oznam.

"Ale však nie sme prví, čo takéto milé veci musia prekonať," tíšil jej obavy, odrážajúce sa na zachmúrenej tvári.

Novinou potešený poprosil anjela o krídla, nápomocné k mnohorakým povinnostiam.

Namrzenosť polovičky zjemnenia nenadobúdala. Zapájanie sa do riešenia obytných problémov zďaleka obchádzala.

"Chápem, deti vyčerpávajú, nosenie stvoreniatka tomu len pridáva, " hútal pri preprave výhodne kúpeného zachovalého nábytku.

Presídlili sa. Konečne padlo z neho existenčné bremeno.

"Ešte si popracujeme, ale neprší na nás, mrznúť tiež nebudeme. Máme vlastné ,bývaničko, vlastný pelech. Buďte zbohom rodičia."

Usilovnosť, zlatá cnosť. Čas si z nej upisoval zaslúžené ovocie v podobe zdokonaľovania domova.

Zostúpil z vlaku, mieril domov.

Na rázcestí postával mladý, známy, mimoriadne urastený muž.

Prechádzal okolo neho, letmo sa pozdravili.

"Čakám na teba. Poviem ti otvorene."

"Čo by si rád?"

"Chcem založiť stranu. Ani ľavicovú, ani pravicovú, takej tu ešte nebolo. Elánu je v tebe ako sa patrí na zdravého chlapa. Máš rodinku, v budúcnosti budú deti potrebovať nejaké zázemie."

Od prekvapenia zaklipkal očami. Totálne ohromený naň pozeral.

V podstate ani nemusel byť zvlášť ohromený. Za éry prvého prelomového obdobia, keď sa začalo bujaro hvízdať o slobode slova a názorov, tento mladúch už vtedy razantne prejavoval osobité chovanie s povážlivými gestami zdravenia. Od koho utŕžil školu tohto druhu, nevedel si vtedy vôbec vysvetliť. Tiež si nevedel vysvetliť, odkiaľ alebo od koho získal zvláštny formát čiernej lodičky, položenej niekedy na hlave. Obyčajne ho s ňou videl pri nezdarenom rannom pílení dreva. Včasné sobotné rána s drásavymi zvukmi z ich dvora podmaňovali si snáď pol dediny. Prenikavé ozveny najviac samozrejme šklbali uši rodičom s ich batoľatami, a oni, syn a otec, sa pritom náramne škerili. I keď názorovo bol prázdny, pri podaktorých spôsoboch chovania tohto človeka mu žalúdkom mizerne zvieralo.

1

Divotvorná osoba trpezlivo prežúvala žuvačku, s rukami vo vreckách ho v pevnej viere kladnej agitácie sledovala.

"Čas prvej schôdze ti dám vedieť. Zariadim, aby som bol predsedom ja. Ak mi dáš hlas, neobanuješ."

Vzchopil sa, spamätal sa z ohúrenia. Razom zaujal sebe-vlastný postoj.

"Si na zlej adrese. Nie som zrodený pre tento druh danosti."

Odchádzal.

"Každá doba vyrojí mnohých skrytých hrdinov. Raz iste oľutuješ, že si sa nechytil podávanej rukavice. Ešte budeš o mne veľa krát počuť. Mal by si si uvedomiť: ,Básenka, ja som baník, kto je viac, je pochovaná."

Jemu sa však myseľ už zapodievala absolútne inými starosťami.

Zbadal surové múry cenného domova.

Valil kroky k vytýčeným povinnostiam.

Zaregistroval detský nárek.

"Snáď plač nejde od nás," uisťoval sa.

Detské kvílivé zvuky neutíchali. Vzopäl sa.

Odomykať nemusel. Vošiel do miestnosti skadiaľ prenikal stupňujúci detsky rev.

Deti boli v detskej izbe osamelé. Žena nereagovala na výzvy, rozliehajúce sa po celom dome. Nemohla reagovať, lebo prítomná nebola.

Takmer sivé tváričky detí od plaču ho zdeprimovali. Jedna vec. Skutočnosťou ďalších sekúnd sa stalo, že mu niečo štipľavé šľahlo po nohách. Pocit ochromenia spôsobil absolútnu nehybnosť.

"Švihni si, človeče," zrazu zaznamenal nad hlavou zúrivé pobádanie.

Spomalený film, zachytávajúci náramne chvatnú chôdzu. Chôdzu, ktorá sa z čista jasna mení na strmhlavý niekoľkonásobný skok.

Prvorodený syn zatiaľ čo reval, dievčatko, dievčatko och,. Prenikavé odozvy plaču, striedané unaveným fikaním, ratovali osobnosť zrodu princezny. Pochopil dôvod zakrátko.

Výbava postieľky spolu s plienkou bola absolútne preťažená výlučkami stolice.

"Horšie ako pri sloji," mrmlal si pri očiste, pod točkou umývadla. Dievča sa div nárekom nezanášalo.

"Bude ako nebolo srdce moje,"utišoval dieťa. Dievčatko kričať neprestávalo, ba rev stupňovalo.

Spotený od opatrného umývania si zrazu uvedomil, že dieťa čistí studenou vodou. Ba ktovie či aj nie ľadovou, keďže bojler sa zapínal z úsporných opatrení na teplú vodu len v termínoch kúpania.

"Väčšieho barana na svete nieto," zahrešil príznačne.

"Krásavica umytá, len kde ťa zatiaľ uložiť. A kde ste vyhnali mamu s jej, teda pardon, už aj našou, dcérou?" prihováral sa stvoreniu v náručí. Hľadal popritom chytro nejakú košieľku v skrini. Nemohol sa hneď zorientovať v sprehádzaných veciach. Naďabil na modré pyžamko. Oblečenú posadil na koberec.

"To je moje pyžamo," prenikavo jačal prvorodený drahý syn.

Aby dievčaťu zatvoril pusu, dal jej na jazyk pár zrniek cukru.

"Celkom zabralo," pochválil nápad.

Súčasne prvorodený syn statočne pokračoval v pílení uší. Vydobýjal si tak vlastný očistec od mokrých pančušiek.

2

"S tebou, syn môj, je vec oveľa jednoduchšia. Vyzlečiem ťa, kým nespracem divočinu z postieľky tvojej sestry. Zatiaľ si pochutíš na suchom rožku."

"Či nešla k lekárovi," hútal starosťami o ženu. "Niečo náhle nepriaznivé sa muselo stať. Inak sa situácia nedá vysvetliť."

Spriaznení lekári krivdenej panny ,nazemevzatej,. panny milujúcej, ignorujúcej cnosť materstva.

Koho milujúcej ?

Sladké nástroje minulosti, vyhľadávané pri neutíchajúcich spomienkach, živo bublajúce v utajovaných kobkách duše?

"Ja, jednoduchý chlap, slintajúci po šípových ružiach bez plevelu. Uprostred tohto sadu dom s milovanými deťmi a milovanou, tiež milujúcou, manželkou.

Aj zaslepenosť je daná človeku.

O akých podobách lásky to svojrázny náš obľúbený pán farár vyvreskoval z kazateľnice, vraj otec piatich detí?

Prepáč Ježiši, ale také fámy sa niesli okolo posla tvojej blahorečenej výsosti.

Hlas zvučný, aj bez mikrofónu mal silu nepríjemne narúšať spavú sústavu nejedného prítomného či prítomnú. Nepodstatné, pre môj obzor.

"Mojím problémom práve teraz je čo?"

Vedomie zvrásnené divokým jedom.

Podnecuje ho rozruch, ktorý borí jav starostlivo budovanej rodinnej bunky.

K tomu zmysly navyše citovo pošibe z neba spadnutá životná snímka.

Kaštieľ snov, zrazu je krstený krvavými stopami od popraskaných mozoľov. Ako krstený, prečo krstený?

Ručne vyrábané vyzreté kvádre, ukladaním tvoria dizajn stavebného projektu. Deje sa tak za súčasného skuvíňania hladného žalúdka, pri absencii spánku, po ťažko odpracovanej týždňovke v banskej štôlni. Aká hanba. Chlapa z ničoho nič prevláda únava. Nepoznáva vlastnú telesnú zostavu.

Dôsledok? Maltová zmes pohlcuje, konzervuje krvavé výlučky, vzniknuté pri pracovnom úraze.

Lekár je opovrhnutý. Ronený tok krvi je prímesou, sprievodným stavebným dokumentom múrov, pokiaľ dom bude domom. Hoc v budúcnosti aj zlatým tehlami oblepený. Dávnu osobnú hanebnú príhodu zažehnal čas.

Letmý vejár nostalgického záznamu v okamihu skladám, lebo pocity viac mangľujú realitu. Mám zato, pravdepodobným odrazom pocitov je maska s črtami nablblého výrazu.

"Ako ďalej postupovať? Ako postupovať a nenarušiť príjemný pokoj maloletých členov rodiny?" preháňa sa dubovou hlavou.

"Zákerník osud. Prečo? Že som bol počatý praprajednoduchosťou pôvodu? Výchova robotou, prostredníctvom rodičovskej fajty, si mi pomstou? Šikovní počítačoví šalamúnski majzlíci, musím chytro riešiť rébus hlboko intímneho života. No ponajprv, ako rýchlo stráviť účinok alkoholu.

"Slanina a bravčová masť s domácim chlebom je zázrakom ku gniaveniu opice," huláka nado mnou veliteľský hlas otca.

Lenže od rodičov som sa dávno dištancoval.

Ľudské nedokonalosti sú skúšobnou hrou osudu. Rozumný človek by mal vedieť s nimi zatočiť. Mal by som teda bezpodmienečne uplatniť rozvahu. 3

S prvým prekvapením istého druhu u mojej manželky som sa vysporiadal priam starostlivo otcovsky.

Nenávidené špinavé gazdovské čižmy, ufúľaný banícky mundúr, napriek týmto drsným osudovým nadeleniam dosiaľ som sa pokladal za pomerne mierumilovného ľudského tvora.

Napĺňajúc výnimočnosť kladnej charakterovej črty, pri silnom sebazaprení, začal som:

"Čo také súrne ťa hnalo od detí? Povedz, láska moja."

Odpoveďou lásky boli dvere spálne, zabuchnuté pred nosom.

"Žeby bolo jelito múdrejšie odo mňa?" zavrteli mnou rozpaky.

"Ochraňuj, chráň sa, buď chránený deťmi tebou stvorenými," stonala nezmyselne matkina rada povedľa.

Nebolo všetko.

"Hrom aj peklo, mám ťa za iného vtáka," zvíjal sa cirkusantsky predo mnou iluzórny satan, tento raz v prajnej dobromyseľnosti.

"Konaj, neohrabanec. Čo myslíš, ako by sa zachoval tvoj tatko? Stvoril ťa vôbec on?" huckal ma neodbytne iný priplichtený kretén.

Stimulatívne výstrahy sa vzájomne prelievali, dôrazne k riešeniu pobádali.

Jedno s druhým, ale nabetón vec podporila tradičná národná nevyhnutnosť, alkohol s jeho príznačnými vlastnosťami. Za tej chvíle, jednoznačná rozbuška váhania.

Rázne otvoril dvere, pristúpil k posteli.

"Srdco, čo sa stalo? Bola si u lekára?"

"A ešte u akého lekára," dudlal hlas spod periny.

Zadržiavané jedovaté zdanlivé sliny s chystaným vyprsknutím zúčtovania zmizli.

Obliala ho vlna šťastia. "Neboj, vychováme."

Vstrčila sa hlbšie pod dusný perinový povlak.

Spotenú hlavu pri premietaní životných kulís mechanicky ošľahlo spurné konštatovanie:

"Perina darujúcej mojej matky."

Obišiel spomienkovú etudu o nenávidených zimných večeroch. Zimné večery, iskriace nenávisťou. Prečo?

"Až tento hrnček dodriapete, môžete ísť spať."

"Amen," pretože hrnček s nadelením husacieho peria nenachádzal dna. Uah."

Situáciu zavŕšil bonusovo. Presne tak, ako sa píše v desatoro chlapských prikázaniach.

Nikdy sa tak nezdráhala. Nikdy nebol tak drsne chtivý.

Len sám najvyšší videl do mozgov dvoch ľudí.

Zúfal, aké protichodné city v ich hlavách tonuli.

Cestovanie časom pokračovalo za prítomnosti pichľavého klania v pľúcach..

"Ja, v istom zmysle naozaj poleno. Až pri rozvinutých svárových časoch mi rozum zjasnel. Vtedy ešte tehotná nebola. Otehotnela až v ten kritický deň.

Kde vlastne vtedy bola? Nemal som energie, ani dosiaľ som nenašiel, ísť do špiku tej udalosti.

Bál som sa skutočnosti? "

Nevrlý, odhodil vlhký perinový povlak.

Nevedel sám sebe spresniť, kedy doň padli zrnká podozrení.

Zosnovalo si ich celkom nezávisle hlboké podvedomie po zážitku v posteli?

4

"Jedno je isté, neodškriepiteľné. Začal som byť sliedičom vlastnej rodiny. Náhodné vpády do vlastného domu.

Hrnce prázdne. Vlastne ani nie celkom prázdne. Lacné párky, lacná klobása, starý chlieb. Zväčša baby doma nebolo. Aký to rozdiel od mojej matky. A jééj, myslel som, že sa mi zdá. Nie nezdalo sa mi. Razili z nej cigaretové pachy. Razil z nej slivovicový extrakt. A ja som sa bál nejako zakročiť. Až raz.

Návrat z práce domov. V ktorýsi deň za tmy, v ktorýsi deň za neskorého náhodného večera."

S averziou, napĺňajúcou celú jeho osobnosť, tlačil pätami do matraca. Mokrá perina odporu len dodávala. Odmietal, zúrivo odmietal predstavu toho obrazu. Obraz, ktorý definitívne pochoval jeho nádeje bez klamu.

Nádeje, kedysi usilovne pestované, do fiktívnych ruží ukladané.

Pocity, ktoré si už len bezradná sila osudu zaznamenávala.

Vtedy pri neuverení, sťaby primrznutý, ale musel prelud vylúčiť. Pretože kabaret s dvojicou očividne reálne prebiehal.

"Chlap vari o tridsať rokov starší spracováva moju ženu. Pracovný výkon, odohrávajúci sa v šere tmy, pri tienistom slabom osvetlení nočnej lampy. Ja, tulino, pozerám. Vôbec sa nezdráhala, ba, bola nápomocná."

"Tak ako," preglgol: "tak ako svojho času za hviezdnej noci. V úzkej spojitosti, v dravej súčinnosti slepého pri zdravých očiach, chorého so zdravými orgánmi, v milostnom zápase som si ju v opare ošiaľu podmaňoval ja. Boli tie chvíle, chvíle, keď človek vysadí všetky nadelené telesné neduhy, vôbec obojstranné? Bola vtedy na hrane ľudskej fyzickej nedokonalosti tak ona ako ja? "

"Trebárs ako aj v tejto ich chvíli?"

"Trepotajúci plameň v petrolejovej lampe? Obstojí prirovnanie?"

Mladík starec, neobratne, ale snažil sa, činil sa. Špecialista alkohol. Víťazne ho požieral. Chcel, tak veľmi chcel, ale energia zlyhávala. Nič sa nebáť, ženská sexaktivita je nad pozemský raj.

Kdesi pri akejsi reči, spomenul som si letmo, sa chlapi rehotali, že tento druh aktu sa nemá narúšať. Vraj je to v nejakom zvláštnom prikázaní pravekej dvojice, Adama a Evy.

Pravekosť sem, pravekosť tam.

Vo mne sa niečo v tej chvíli drúzgalo. Len ako sa zachovať?

Vôl zabudol, že teľaťom bol. Jeden roztržitý tvor bez kostí sa plazivo šinie ku vchodovým dverám. Osobná blamáž. Tápanie v mori zbabelosti.

Naozaj? Démon totiž utajený v závetrí nástojčivo požmurkával po mojej bezpodmienečnej intervencii.

Vplantal som sa do považovaného útočišťa s arómou rodiny.

V predsieni sa kutrala nejaká tmavá machuľa na starom diváne.

Keď činy okašlávajú rozum.

Reakcia, absolútne pre mňa dosiaľ necharakteristická. Asi je to tak, okolnosti menia súdneho tvora.

Rozsvietil som elektrické svetlo vo všetkých ramenách lacného lustra.

Môj pohľad zožal zdesenie. Ženina sestra, na mol zdecimovaná, a známy pijan dediny, nedávno prepustený z basy. Síce ma registrovali, ale spomalené reflexy ich mali v plnej moci. Dopomohol som. Prachárom, v kúte miestnosti opretom.

V duši som zacítil divný poznatok, stávam sa majetkom drsnosti. Napriek tomu, držalo sa vo mne urputné vedomie zachovania pokoja.

Pokušenie za glgom alkoholu vo mne plávalo, nepopieram.

5

"Nie, rozdám si to s chlapmi po šichte," zastrájal som sa. "Deti sú mojim všetkým, dosť, že trpia skromnosťou. Jeden z nás musí mať rozum."

Ešteže deti spali. Aspoň sa mi videlo.

Bože, kiežby to pravda nebola. Ale bola. Bola. Môj otec, aký bol taký bol, ale na matku pri toľkom tucte potomstva nikdy násilne ruku nepoložil. Ktovie, možno aj preto, lebo nemal dôvod. V tomto som ho zradil. Stal som sa horší od neho. Nie nepil som v ten večer. Ba vlastne hej. Ale až po tom nekresťanskom akte.

Pričinila sa o to ona sama. Keby bola mlčala. Keby si šla ľahnúť. Vôbec, keby sa mi neukázala na oči, alebo, keby sa mi hneď bola stratila z očí. Ale do nej vliezol jeden z najdrzejších čertov asi. Provokačne zostala stáť oproti mne. S napoly pozapínanou blúzkou. Zámer?

"Myslela som si, že mám zdatného chlapa. To teda tvoja mať riadne poleno stvorila."

"Čo to počúvam?" podal si ma soľný stĺp. Vždy som bol presvedčený, že som ju plne uspokojil.

Keby aspoň moju mať nebola spomenula. Niežeby som rodičov blahorečil. Ale prečo mieša moju matku do nášho spolužitia?

Jej upriamené oči planuli neznámou satisfakciou. Prenikavo dávali na zreteľ nefalšovanosť zbrázdenej duše. Nie som až taký sprostý. Dávala mi na vedomie, nech už raz pochopím jej chovanie. Bleskot sršal ženským víťazstvom, zároveň vysielal známky potupy. Potupa, s výsmešnosťou doplňovaná ironizovaním môjho, vraj, pätolizačstva. Oči mi vyliezali z jamiek. Ženské víťazstva, blahosklonne chlapsky prehliadané, no do istých hraníc. Nebyť prejavu nízkosti potupy, možno by som tento jej sprostý rozmar uniesol. Svet prináša človeku potupy dosť a dosť. Ja ju doma trpieť nemienim.

Možno ani vo sne nerátala. Ona možno, ja istotne.

V mojom mozgu ale nastalo nepozemské ticho, nepozemská tma. V tomto okamihu, tvrdím, je možné všetko. Je možné snáď aj planétu prevrátiť.

Pri trefe tohto druhu obdarovania, snáď ma k tomu naviedli všetci svätí, vyjasnil som situáciu v mojom osobnom aj rodinnom živote. Jedným šmahom ruky. Jedným? Priznávam, neviem, nepočítal som.

Stalo sa. Tiež sa stalo, že som v ten večer zdolal nekontrolovateľné dávky tvrdého.

Poľutovaniahodné?

Z drámy ortieľu počinu ma vyslobodila víkendová robota pri stavebných dorábkach. Síce niečo navarila, ale pozvanie k obedu nezaznelo.

Vystupovaním prilievala horľavinu do ohňa. Jej oči provokovali, skúšali moju trpezlivosť. Ničotne ju ubíjala. Hlavou sa preháňal zmätok, rozvrat. Drvený skutočnosťou chovania nepoznával som moju ženu, matku mojich drahých detí.

Deti sa ešte tak ticho nikdy nesprávali.

Pendlovali vo mne výčitky svedomia.

"Musím sa nejako z toho vymotať," plávalo mi mysľou.

Lenže ona moju osobu naďalej trucovito bojkotovala.

V opare alkoholu sa mi javili steny izieb v nezrozumiteľných farbách, vo vlnitých kontúrach. Za takéhoto stavu sa odplata rozdávala ľahko.

Jedno som ukočíroval. Vždy, deň pred odchodom do roboty som sa alkoholu stránil.

Týždeň po týždni sa míňal. Bolo ako nebolo. Bude ako nebolo.

Odcudzoval som sa sám sebe. Jedno vo mne ale tutlalo, túžba, zmierniť situáciu. Dal som si predsa záväzok kedysi, že moje deti nesmú žiť v tvrdých podmienkach.

6

Nadišiel osudný týždeň. Ba deň.

Tým pádom nejaký spôsob o pokus čistejšieho prameňa života pravdepodobne navždy zakapal.

Stenový uhoľný porub si vyžadoval prístup viac ako opatrný. Plne som sa sústredil na prostredie. Plúžili sme sa k sloju. Uvedomil som si po nejakých chvíľach, že mi je akosi divne teplo.

Trocha ma objal stres. Uľavilo sa mi, keď mi hlava napovedala absenciu akcií pijatiky. Robota pri dome si vyžadovala mnoho opatrných krokov pri činnosti u elektriny, aj preto som sa alkoholu niekoľko dni stránil.

"Tak čím to je?"

V nádeji, že náporová horúčava tela sa zmierni, usiloval som sa o šetrnejší posun.

"Doľahla na mňa azda vlčia tma?" Obďaleč stál mimoriadne vysoký, mimoriadne chudý muž so špicatým vysokým cylindrom na hlave. Všetko na ňom bolo tak čierne ako to uhlie povedľa nás. Len kolísavé svetielko v baníckom kahanci slabo blikalo. Nepozeral iba na mňa. Akoby nás všetkých prítomných pohľadom pevne zvieral dovedna.

Dačo nedefinovateľné začalo prostredím zunieť. Na chvíľu som odvrátil tvár, aby som spoznal odkiaľ zvukové vlny prichádzajú. Zvuk neutíchal, naopak, zosilňoval, mohutnel. Mechanicky som vrátil zrak k prísnej postave. Postihol som už len vejúci plášť a uhasínajúce svetielko.

Vzápätí som zaznamenal nezrozumiteľný lomoz, pripomínajúci padanie a trieskanie veľkých balvanov.

Azda v stotinovom následnom okamihu osprostené pocity zahlušila nevypovedateľná skutočnosť.

Usledoval ju len sám najvyšší, ani ten snáď nie. Ja som sa akurát stal len zmesou zmietania. Či spaľovania podaktorých z nás? Každá výnimka bola iste bezpredmetná.

Moja pamäť v mihu zakódovala pár faktov. Hlavne však valy plameňov, rútiace sa z neznámych pekelných útrob.

Hlava bude držať v pamäti, kým budem žiť.

Podzemné červené peklo energickou bezočivosťou prezentovalo svoju moc nadvládou azda aj nad samým stvoriteľom. V stotine sekundy ma fragment symbolu pekla hnusne pálivo lizol. Ďalej som už nebol. Alebo, bol som nič. Či, nebolo vôbec nič.

Ba hej. Posteľ v nemocnici. Na nej valec obväzov. Moja krúžiaca aura prenikala do neho. V neurčitom čase aj ona zakapala.

Chvíľkové precitnutia. Pri nich som si neželal žiť. Neprajem najväčšiemu nepriateľovi.

Som zákerák. Prajem ich. Tvorovi, ktorý sa postaral o likvidáciu istých sociálnych dávok.

Vraj:

"Zamestnanie ako každé iné."

Čo všetko mi doktori nenaliezli.

O popáleninách a dolámanej chrbtici sa ani nezmieňujem. Veď načo aj.

"Pri súčasnom zavádzanom pokroku vedy sú to už len minimálne úrazové prípady. Existujú oveľa závažnejšie rizikové povolania, a na povrchu," vyjadril sa vraj istý inteligentný vševed. "Štátny rozpočet, veľmi vážna záležitosť. Treba šetriť do budúcna."

"Ako prebieha výbuch metánu? Ohnivé peklo nemáte šancu prežiť," zmienil na rovinu kedysi pri pive prostoreko istý špecialista, banský technik.

Banské ,dobrodružstvo, tak okvitované novodobými ,špecialistami, štátneho aparátu, som prežil.

Len keby doktori toľko nedramatizovali. Musím povedať, boli, a sú ohľaduplní. Po neviem akom dlhom čase ma postupne pripravovali na moje nastávajúce žitie.

7

Údajne mám v akútnom štádiu zasiahnuté pľúca tou hnusnou ,morenou,. Oči, ak požijem, nikdy neuvidia pravý jas slnka, nehovoriac o svite mesiaca. Čo znamená slovo ,akútny,?

Neviem akou novinou ma zas obaria odborníci, až pôjdem na kontrolu. Neodkladne sa mám dostaviť.

Pri dnešných úsporných opatreniach nájde sa pre mňa vôbec sanitka?"

"Jó, to jsem ješte žil."

"Nikto, žiaden blízky. A toľko nás bolo. Kde sa všetci podeli? Tuším, mám aj nejaké deti. A žena? Kde si? Predsa toľko dôvery som kedysi do teba vložil.

Tak či tak, ktovie koho zásluhou, aspoň čiastočne bola myseľ vyslyšaná.

Áach, tóny harmoniky. Je to možné? Harmonika môjho brata, ktorý je už dávno pochovaný. I keď nie je moc blízko, rozpoznávam jeho smutné oči. Čo si pamätám, on nikdy smutný nebol. Vždy mu oči iskrili. Po dome často trilkovalo jeho ústné pískanie, reprodukujúce novodobé šlágre. A vôbec, nejaké zvláštne novoty sa prelínajú vôkol mňa.

Môj príjemne omámený rozum. Som tak bezstarostný až je to hriešne. Nebyť apatiekovej arómy, ťažko hodnotiť, príjemnej, či nepríjemnej, cítim sa úžasne. Škoda, že nemôžem otvoriť oči. Viečka sú ťažké preťažké.

Konečne. Keď nie naživo, aspoň v obraze. Ste disciplinovaní. Pekné poradie ste si usporiadali. Kde ste nabrali toľko fotografií? Vaše podobizne sa vynárajú jedna po druhej. Samozrejme, otec, šľachtič rodiny prvý v poradí, vzápätí milá matka, jeho pokornica. Pozrime, i súrodencov tu máme. Koľko nás do hája vlastne bolo?

Ktože to tam na samom konci trčí? Zahmlievaná tvár nejakého strapatého fagana. Kto to je? Akokoľvek sa namáham, nepoznávam. Ba vlastne. No do čerta. Predsa," .

Nedomyslel. V tele niečo vypovedalo. Ktovie čo. Žiaľ stalo sa.

"Zavoláme, či pošleme telegram?"

Lekársky team chvíľu skľúčene mlčal.

"Asi v danom rozpoložení mu je tam lepšie. Prežil toho nie za jedného koňa. Budúcnosť sa javila tiež v popolavých farbách. Nič pozitívne naň nečakalo. Ešte máme koľkých z toho pekla vyrvaných?"

------------------

                                 Áno, bil som svoju ženu.

úryvok.č.4

Kováčstvo ho nebavilo, ale prostredie mu napomohlo odbor dokončiť. A možno aj matkou vyrobené maslo či smotanový tvaroh.

S usilovne naskladanou statočnosťou začal pracovať.

"Keď hrdlačiť, potom jedine za slušný peniaz," hútal. Riešenia, súvisiace s výhodnejšími pracovnými pozíciami predbežne odsúval. Chyba lávky. Prvá výplata ho prenáramne rozčúlila.

Konečne pritiahli jeho pozornosť výrazné náborové titulky s azda ešte výraznejšími mzdovými a ubytovacími podmienkami na veľkoplošnom paneli. 

Stal sa baníkom.

"Som baník. Kto je viac?"

V prekvapení si na mieste činu uvedomoval, že bilbordy vôbec nezveličovali. 

Všímal si, v duchu s uspokojením konštatoval.

Podfarbené oči s typickou baníckou čerňou u chalanov na neho priateľsky blýskali. Vážne tváre u riadiaceho personálu ho však napĺňali rešpektom.

Prekvapenia z výdatnej stravy usilovne potláčal. O domácich ,rýchlovkach, mohol s radosťou len spomínať.

Ubytovňa s belostnými obliečkami na izbe, bez osobného pričinenia ich výmeny, nemala chybu.

No a ten sľubovaný zárobok. To teda hej.

Peripetie prekonával vcelku úspešne aj keď si pracovné zaradenie žiadalo preklenúť veľa z jeho zbabelosti. Zbabelosť, ťažko povedať. Skôr neznalosť prostredia mu natískala príznak slabocha. Posilňovala ho neuveriteľná ľudská dobroprajnosť. Ústretovosť nachádzal na každom kroku.

"Časom spoznáš, prečo treba držať za jeden koniec."

Stával sa svojbytným mužom činu. Musel však hlavne oceniť bezprostredný nápomocný chlapský potenciál. Potajomky v náhodných okamihoch vážil, čuduj sa svete, aj despotickú otcovu náturu. Uhrančivý pohľad, ktorý kedysi tryskal po ňom, aby naplnil neznesiteľný príkaz, v daných pomeroch sa mu videl ako poradný signál v občasnej bezradnosti.

Prvá výplata. S peniazmi v záhrení plával mimo pozemského sveta. Kojenec dospelého veku.

"Máti, schovaj mi ju. Raz si chcem postaviť dom."

Bola to preň chvíľa moci najvyššieho. Ešte i teraz pri vyjavení scénky zacítil dojatie.

Myseľ si dnes šepkala:

"Nikdy nezabudnem. Matka zízala na ruletovo rozložené stokorunáčky. Nie, nie, ani nápad, aby šla s pocitmi navrch. Odjakživa som badal u nej vlastnosť tohto druhu. Rozorvanosť prejavila dosť čudne. Podišla k oknu, dlho dlho dávno neumyté okná rontgenovala. Tak dlho, že sa ma začal zmocňovať neblahý džin. Uľavilo sa mi, lebo sa náhle otočila, až neprirodzene sa vzpriamila. Nikdy tak milo na mňa nepozerala ako za tých pár krátkych okamžikov. Nato tradične veliteľsky zaúradovala:

"Sú to tvoje mozole. Je len na tvojom rozume, ako s nimi naložíš. Želám ti šťastnú ruku, moje drahé dieťa. Sú vraj nejaké bankové šetriace účty. Poinformuj sa."

Aj ako dieťa bol nútený žiť život plnoletého človeka. Pri pamätnej epizóde, formálne dospelý, sa krátko motal vo svete filmového Benjamína. Stál pri mame detsky bezradne. Doslova cítil zúfalosť, či skôr neokrôchanosť.

"Oslovila ma drahé dieťa. Počul som dobre?"

Čoho jediného bol schopný, vytackať sa z miestnosti. Bez slova vďaky.

"Sprosto som sa zachoval," posťažoval sa v prítomnosti chvíle veciam v kuchyni.

Sklátil sa na posteľ. Mozog neprestal pokúšať.

"Existujú upravované sady šípových ruží. Aranžujú sa krásne kytice zo šípových ruží. I keď čo len jedna jediná svieža ruža, pohľad na jej pôvab je mimoriadny. Ľutujem strašne, strašne ľutujem chuderky ruže, zabudnuté v záhradkách roľníckych ubolených žien, matiek.

Jarou zrejme roľnícke ženy sa s elánom zviechali ku pestovaniu aj záhradnej krásy, ale var sezónnych robôt zariadil prebujnelosť buriny. Tento babylon z ubíjania kvetenstva ma rok čo rok deprimoval."

Pri náhlom nutnom pátraní po respirátore, pri vdychovaní blahodarnosti života, dudlalo vedomie osobnú charakterovú nôtu niekdajšej mladosti: 

"Nečítam knižky. Duševnú očistu mi raz v budúcnosti poskytne sad ruží, vytvorený mnou a mojou rodinou. Zaručene v ňom nebude jedno steblo plevelu."

"Naplním tvoj sen, mama. Bude to mať ale jednu snívanu pomstu. Nechcem vidieť čo len malý kúsok role."

"Jo, to jsem ješte žil," podala si ho sarkasticky strofa piesne od jedného výnimočného pesničkára pri duchom navádzanej meditácii.

"Epochálne literárne diela sú výtvorom ľudských tvorov, hlboko sklamaných v ich vlastných dušiach zo všeobecného diania. Ja moje sklamania pretesám, matka moja drinou vyprahnutá, srdcom bezrozmerne dobroprajná. Či si ty mala kedy čas zamýšľať sa nad takýmito volovinami. No ako vidíš, ja teraz mám času na rozdávanie. Iste mi ho ale nezávidíš."

Osvietené jasnovidectvo, známe už od pravekých mysliteľov, opradené veštbami, by čítaním v mnohom napomohlo odstrániť ledačo neblahé. Nástrahy s dôsledkami by sa mohli červenať. Lenže tempo života ženie stroj prítomnosti s jeho našponovanou štafetou. Nad pyšnou suverenitou poslov osudov si môžu dovoliť zamýšľať sa zas len myslitelia.

Šťastie ozdravuje, povzbudzuje.

"A tak i hlupákom kvitnú ruže, ruže extra, ruže bez záhradky," povedal si, ale po dlhom dlhom čase, keď nerád pripúšťal vlastnú zaostalosť pri realite prítomných dní.

Horúčkou rozpálená hlava s jej obrazotvornosťou zrazu sledovala predostreté plávajúce oblaky, v ktorých sa mihali postavičky s ich aktivitami. A sakra. V jednom z nich zazrel sám seba. Točil sa kolo vlastnej osi, vonkoncom nie bezdôvodne. Vôkol neho sa pohybovala krásna smutná princezná. Oči zvedavo po nej kmitali. Naopak, jej všímavosť mala hodnotu nuly. Moc sa tým netrápil. Odmeranosť ho lákala, povzbudzovala.

"Zlatá klietka prichystaná, víla môjho života."

Dejinný zápisník osobného reálneho života servíroval stránky samovoľne, a zanovito.

Rodinný pôvod, obdarený štedrou chudobou na financie kvôli bohatosti skúpených rolí s výslednou úbohou maržou, ho poznačil istým druhom mamonárstva. Baňa poskytovala skvelý zárobok, skvelé pracovné zázemie. Cesty domov sa stali zriedkavé, zlatá klietka, operená závratným šťastím, trčala osihotená niekde u baránka božieho.

No náhody pri sporadickom návrate domov mu i naďalej nahrávali značku jeho sympatií. Značke sympatií však nestál za pohľad. Kráčala, nevýslovne zamyslená, vždy z jedného smeru. K mizerne spevnenej ceste sa približovala po širšom trávnatom chodníku, predeľovanom koľajami blata po daždi či suchej hliny pri prahnutí slnečnej žiary.

Povedľa chodníka žilo v úhľadných domkoch niekoľko jeho takmer rovesníkov. V detstve zvykli robiť vzájomný reťazec naprieč riekou, kvôli chytaniu rýb. Jeden z nich mal tak čierne vlasy, že už černejšie nemohli byť. Neskôr, v jeho študentskom období, sa rád venoval volejbalu. Postupne sa stával atraktivitou, ktorá nedala spať mnohým ,holkám, široko-ďaleko. Výnimočnosť osobnosti snáď ešte vyzdvihovala pánska frizúra ,na ježka,. Pre jeho matku bola táto skutočnosť hotovou pohromou. Niektoré slečny sa odvážili vliezť až do samotného príbytku. Rázna žena neotáľala. Bez okolkov si trúfla švacnúť neznámu návštevníčku metlou po chrbáte pri vyšikovaní z domu. Problémom, a mimoriadnym, sa neraz ale stávalo, že nedopatrením sa jej prevrhol hrotok s čerstvo nadojeným mliekom. Následný jedovatý vresk vylučoval akúkoľvek kultúru slova.

On dosiaľ so zásahom Amoroveho šípu nemal nejaké hlbšie starosti. Krvný tep zakolísal len kedy vedy.

Až stvorenie, umárané bohvieakými mýtusmi, sa stalo výnimkou.

Jej zasnené oči ho však robili bezradným. Apatia voči reálnemu okolitému svetu z nej priam vystreľovala.

Razom sa opar s dievčaťom prepadol. A na neurčito.

Čas plynul, únavu z roboty nahrádzalo mentálne potešenie zo zárobku. Tiež čierne mesto lákalo všemožne. Zvodom kvôli lakomosti odolával, i keď občasné drinky s kamarátmi vcelku rád absolvoval. A ešte tak striptízové predstavenia, zlatý klin doby, záverom ktorých bola príslušná škola života. 

Chvíľa neočakávaná.

Dôležitosť stihnutia cestovného spoja stratila na význame.

Krátko predtým sa chvatne obliekal, lebo si neodpustil počkať na mamine plnené pečivo, navoňané množstvom vanilky a hrozienok.

Ponáhľal sa kamenným chodníkom cez dvor. Rýchlo otváral chatrnú bránku. Švihovo vykročil na cestu, zregulovanú veľkými ploskými balvanmi, ktovie kým vsadenými do jej útrob.

Celkom šikovná práca. Cesta nebola taká blatistá pri dlhodobých dažďoch. Možno si dal s dielom námahu i otec. Zajedno chcel dať pocítiť rukám koľko tonáže unesú, tiež asi sledoval istý cieľ. Nech akokoľvek, denné povozy, preťažené nákladmi úrody, amatérsku kamennú úpravu vítali.

Div ju náhlivosťou nesotil k zemi.

V okamihu si chlapsky premietol náučný slovník sebavedomosti atraktivity profesie baníka. Vyplatilo sa.

Prenikavo ju bodal očami. Bol presvedčený, iskra prskala vzájomne.

"Klamstvo je u mňa cudzí pojem. Ubezpečujem ťa, moje srdce dávno žízni po tebe," tasil opojné vierohodné slová.

"Viem," zašepkala roztúžene. "Dávno som pochopila."

"Naozaj? To som rád." Amatérstvo ,donchuanstva, popritom kňučalo: "Ty môj bôžik banícky, pomôž, ako ďalej."

Nemusel sa namáhať. Doriešila magnetická príťažlivosť.

Opomenutý rýchlik do mesta zárobkov absolvoval trasu bez neho.

Pri tomto výjave prvopočiatku rozvinutia vzťahu chorobou zmordované telo ovládli na chvíľu búrlivé sex hormóny.

Jasne mu previal hlavou celý priebeh noci. Pomník padlých vojnových obetí, streľbou popravených, bude mať čo pamätať snáď do súdneho dňa.

"Všetky ostravské bordely s ich náučnými lekciami môžu ísť do hája," klasifikovalo hlboké povedomie extázu pri osvietenej noci s ochranou lesnej tíšiny.

"Pokračovanie nabudúce?" Pokračovanie, samozrejme, ale vonkoncom nie nabudúce.

Ťahala ho po drevených schodíkoch na povalu.

"Budem mať dosť síl?" modlikal o energiu pokým sa nedostal k lôžku.

Dostal sa opäť do báječnej formy, zázračnými schopnosťami milovanej partnerky.

Každopádne, milovanej partnerky. Nebolo úniku, neželal si únik, neželal si jednorázovku, za bože nie. Nevnímal nič mimo jej rozkoší, nevnímal plač dieťaťa niekde v blízkom okolí.

Dobroprajný anjel mu zaťukal na okienko existenčných povinností.

"Ak ma zanedbáš, nezahyniem, ak ma zanedbáš, zahynieš." Platí u chudoby tým viac. U chudoby? Teraz už nie u chudoby, lež u baníctva. Baníctvo, jeho najprvšia láska. Láska, ktorá ho urobila samostatným. Láska, ktorá ho urobila chlapom. Láska, ktorá ho odkopla od despoticky primitívneho otca, ktorý cenil len výkon vlastných rúk pri nakúpených pozemkoch.

Zviazaný nočným sľubom skalopevnosti vzťahu vymanil sa z jej zvierajúceho náručia spôsobom ako mu len jeho duchaplnosť napovedala.

K vlaku kráčal i okolo rodného domu.

"Pokiaľ bude žiť matka, rád pomôžem, ale bez obdivu k tebe," prihovoril sa nevrlo rodnému skromnému domku, ktorý gniavili rozsiahle hospodárske prístavby.

Napriek viditeľne potláčanej nevôli sa matka podieľala na svadbe.

Otec? Tak ten počúval jej nariadenia v istých rodinných oblastiach viac ako pokorne.

"Naša máti je múdra žena. Isté oblasti zdoláva zázračne."

Isté oblasti:

"Ťarcha finančných poplatkov v rámci rodiny, výplatu som ti dal, ženuška moja."

Ďalšie oblasti::

"Moje nutne zatajené výdaje,aby ich. Život si treba užiť. Žien bez stajňového a mliečneho pachu pribúda čoraz viac."

Mudrovanie pri domácej pečenej kačici zostávalo bez ohlasu, lebo rozumovanie zvyčajne plávalo v jazere tichých špekulácií. Asi v zmysle ukradnutého výroku, ako vytrhnúť veľrybe stoličku.

---------

S tvorenými kontúrami príjemného ružového života musel zatiaľ počkať. Jeho pričinením, pretože:

"Činžiak nie je pre mňa. Postavím dom. Bez obáv, pôjde to rýchlo."

Stav konta ho nabodával k dosiahnutiu životného sna.

"S príchodom jari položíme prvý stavebný kameň. Hlavný bank musím zobrať pod kontrolu. Taký materiál niečo stojí. Si rozumná, iste súhlasíš."

Nezdalo sa mu, žeby jasala nadšením. "Dá sa pochopiť. Deti dajú zabrať." 

                                         Poetika, mládí,

reminiscencie/ náväznosť Áno, bil som svoju ženu/

Mačky, čo sa tak nemožne často kotili u našej susedy, mám na svedomí ja. Bolo mojou obrovskou radosťou s každým mačaťom sa roztočiť, a točiť sa a točiť sa. Následne, preniknutý závratmi, pri unikaní zemegule som každé mača šmaril s patričnou silou o stenu chalupy. Suseda pred tebou zakaždým nariekala, čo asi mohlo milované zvieratká, a všetky do jedného, podáviť. Krvavá stena obydlia jej nestála za povšimnutie, lebo ošarpanosť pišťala po fasádových úpravách nejedno desaťročie. Ja si však myslím, robil som dobrý skutok. Často si sa rozčuľovala, my s tebou, že musíme zvratky a odporne zapáchajúce zostatky spratávať napríklad spoza kredenca.

Čím ma to ešte pamäť obdarila? Aha.

Nasledujúci krušný prípad ľutujem v tomto okamihu zvlášť mimoriadne.

Jedno by si mala uznať. Kravy, sprevádzané mnou na pašu pri bublavom jede, som predsa ja, tiež ďalší rovesníci, nemal najmenšiu pasiu len sledovať. Hľadali sme rozptýlenie, niekedy vcelku chvályhodné.

Že mi v pamäti utkvel práve istý pastiersky deň? Nevedno z akého dôvodu. I keď viem.

Tak ako vlastne príbeh prebiehal?

"Ja som si vydobyl celú prípravu varenia. Príprava ohniska prischla ostatným.

Uplakaná, rodičmi naordinovaná pasáčka, ktorá tak nenávidela dobytok, priniesla fazuľu. Zemiaky sme pozberali v oranisku. Z brázd sa na nás takrečeno usmievali. Cibuľa, cesnak,slivky, dokonca aj oškvarky a mletá paprika, spočívali v plechovom hrdzavom vedre. Ako odsúhlasený hlavný kuchár som postupoval s prácami pomerne slušne. Pripravené boli dve ohniská. Jedno slúžilo k pečeniu zemiakov a ďalšie k samotnému menu. Najdôležitejšie bolo, aby fazuľa neprihorela. Darilo sa mi udržiavať stále klokotanie. K mojej radosti sezónna fazuľa naozaj mäkla. Zatiaľ sa ostatní porozliezali za šípkami, kyslými trnkami. Zopár chalanov kopalo loptu. Popritom monitorovali moje kuchárstvo. V ten deň tam boli, mám dojem, dve, možno tri dievčatá. Jedna z nich obďaleč zahĺbene čítala knižku, strašne fádne stvorenie. Ďalšie si driapali ruky pri šípkach. Tie by zbavili, keby neboli také priečne. Dej akcie sa niesol v celkovej harmónii.

Tiež príprava hostiny pokračovala zdarne.

Servírovanie mohlo začať. Poukladal som plechové nádobky, každým prinesené, do radu. Poctivo som ich napĺňal polievkou s vlastným hrnčekom, rovnakou mierou. Nikomu som nechcel krivdiť. Najprv som volal chalanov. Pred hlavným, a jediným, chodom som každého ponúkol štamprlíkom červeného domáceho vína.

Stojí za zmienku poznamenať. Kým som dostal do fľašky potrebné množstvo červeného moku, musel som párkrát riadne potiahnuť obsah z hadičky. Nik nemal tušenia, čo mi úkon urobil so žalúdkom. Problém nastal aj s handrou, ktorou som čistil obliatu podlahu. Nevedel som, kam ju ukryť. Poradil som si v okamihu. Zaniesol som ju za dom. Ihneď si na ňu ľahol pes. Mama bola zopár dní nešťastná, čo mohlo zvieraťu uškodiť. "Ktovie, možno zožral nejakého skapatého potkana. Čo iné mohlo spôsobiť jeho vracanie?" zdôverila sa mi múdrou otázkou, na ktorú odpoveď nečakala.

Po aperitíve nasledovalo hodovanie. Plní očakávania cínovými lyžicami načreli do hrnčekov.

Spýtavo vzhliadli ku mne.

"Čo je?" znervóznel som. "Bez reklamácie. Ani mať by vám niečo také neuvarila."

"Zabudol si na soľ," fučali nasrdení.

"Jáj, fakt. Vrátiť."

Všetka špecialita sa liala naspäť do priestrannej plechovky. Dávno predtým sa v nej pravdepodobne nachádzalo nejaké farbivo. Vydezinfikoval som ju však mazľavým mydlom z maminých zásob.

"Čo s tým?" zhrešil som, lebo na prísun soli nik nepomyslel. Hneď nato som sa vynašiel "Moč je predsa slaný." Nápad za milión.

Vytiahol som cípika a nadstaveným prúdom slaného moku som dochucoval fazuľovú polievku. Chalani najprv znehybneli, pamätám dobre, ale potom sa začali pučiť, div im zuby nedrúzgali. Starostlivo pripravovanú špecialitu odmietli jednoznačne.

"Aby vás neroztrhlo. Volajte naše dámičky."

Spiklenci zaujali nenápadne pozorovacie stanovište. Dámy jedli, dojedli.

"Chutnalo?"

"Dalo sa to zjesť."

"Si myslím," cenil som sa, škrabúc lieskovou paličkou, alias vareška, chrbát.

Medzitým sa všetečníci tíško priplichtili.

"Dievčatká sa napapkali?"

"Vy ste už mali?" znela milučká otázka.

"Ščandy jesť nebudeme," vychrstlo z jedného pri neviazanom smiechu ostatných. Smiech tancujúcich vlkov.

Na sekundu zastal čas.

V ďalšom momente sme si lahodili na zúfalom plačlivom vybľakovaní. Horšie sa stalo, jedna z dievčat sa rozbehla k tŕniu. Začala vracať skôr ako sa k nemu priblížila. Ešte horšie sa následne stalo, ona do tŕnia spadla. A najhoršie sa stalo, poranila si oko. Vyterigala sa z krovia, rozbehla sa domov. Zakrátko sme v diaľke videli náhliacu sa rodinku niekam.

Pozerali sme všetci strnulo za nimi.

"Idú k lekárovi," komentoval jeden z nás bezradne ticho.

Nebolo mi všetko jedno. I teraz ma utešuje, že neoslepla. Keď som sa dozvedel o jej zotavenom zdravotnom stave udalosť som zamkol do schránky bežných prekérnych spomienok.

O spôsobe nedobrovoľného odchodu na druhý svet dvoch obľúbených maminých kôz sa nikdy nikto nedozvedel.

Len ten matkin žiaľ. Ten matkin žiaľ.

Strašne som bol presýtený príkazmi, nariadeniami, od neznajboh sveta nadelenými povinnosťami, pri výpomocných domácich robotách. Povinnosti budúcich potomkov sa snáď upísali zarovno pri sobášnom podpise. Rodičovský škrtič skorého detstva, ktorý pásomnične kulminoval ešte aj pri dospievaní, nebral ohľad na človečenskú citlivosť bitej rozvíjajúcej sa duše. Vraj rozvoj duše, žriedlo tohto druhu, sa v našich končinách šľachtilo detskou otročinou. Odmietnuť som sa neodvážil, lebo rodinný výchovný prostriedok visel v plnej ,poľnej, na vešiaku. Otec nešanoval, keď prišlo k činu. Neposlušnosť považoval doslova za hrdelný zločin. Podľa jemu stanoveného kritéria teda aj robil poriadky. Veru nechcel by som ich opäť zažiť. Uznať treba, storočnými metódami bol matke tak trochu aj nápomocný. Utkvelý otcovský pohľad, v protiklade s matkinými žobravými prosíkmi, balenými sľubmi s obľúbenými koláčmi, pozmeňovanými nejakými šestákmi, mi naháňal husiu kožu.

V letných mesiacoch to bolo zúfalé. Teritóriá pastvy dobytka, ako statného tak drobného, sa určovali večer.

Ustanovením rodinného verdiktu musel som vstať ,za rána za rosy, pokým ešte slnko nepálilo.

Rodičia mali všetko pod muškou, ako sa vraví bežne. Pastva nahrádzala kosbu, čistenie lúky. Hazard so špekulačnými tendenciami bol teda maximálne rizikový.

V ten pamätný deň sa mi ušla koza.

Vliekli sme sa obaja, koza a ja, so zlepenými očami cez poľnú cestu naprieč dedinou, úžľabinami, k nariadenému okruhu. V tomto bode, bode ospalosti, sme na tom boli obaja rovnako.

Slnko nás účastne sprevádzalo, jemne navyšovalo prehrievanie vzduchu. Pri docielení stanoviska už malo slušnú intenzitu. Účinok nespôsoboval len trblietanie atmosféry ale aj citeľnú páľavu. Jedno nám prialo. Hora vytvárala malebné tienisté zátišie. Len pomedzi jednotlivé vrcholce sa predierali nezmarné slnečné lúče. Príroda poskytovala pokojnú pohodu. Ležal som v čučoriednikoch a pozoroval zviera. Musím povedať, na tú siestu nezabudnem nikdy. Tichý les, vysielajúci mier celému rozsiahlemu prostrediu, ranné príjemne hrejúce papršleky, modrá obloha, rôznorodý švitorivý spev vtákov. Nikde človiečika. Pri chodníku sa týčilo snáď jeden meter vysoké mravenisko. Jeho obyvatelia už čulo pracovali.

Mravenisko, moja skutočne reálna rozprávka. Ovešaný náčiním k lúčnym prácam som sa pri ňom vždy zastavoval. Neviem,možno som mal aj otvorené ústa pri sledovaní tohto špecifického hradiska. Vonkoncom nie som závislý na literárnom umení. Na tomto mieste však moja hlava naskladala množstvo na seba nadväzujúcich príbehov. Samozrejme s osobnosťami ctených mravcov. Ktovie ktorou hviezdou boli na tento bod zeme zoslaní. Zvláštni mravci. Boli robustní, niektorí obdarení krídelkami. Počínali si náramne suverénne. Ten tichý organizovaný pracovný program som bol schopný sledovať večnosť. Sprosto som si často želal, aby som sa mohol stať jedným z najväčších mravcov a vliezť do ich bytíkov. V tomto smere sme boli s mamou zajedno. I ona ten pracovný rituál rada sledovala. Ešte keď som bol úplne malý vysvetľovala mi pri plnej vážnosti ich spôsob života. Údajne majú kráľa, ale ten vôbec von nevychádza, on rozdáva úlohy svojím poddaným šľachticom. Zároveň šľachtici plnia úlohy informátorov o neposlušnosti robotníkov. Beda ak by robotníci neposlúchali. Robotníci vraj nie sú tí poslední. Ešte nasledujú otroci, ktorí robia najťažšie práce. Musia vláčiť najťažšie bremená, aby hradné mravenisko mohlo naberať na rozsiahlosti, tiež opevnení. Robotníci, tí sú priami tvorcovia estetiky výstavby. Len málokedy som bol taký očarený rozprávaním mojej matky ako práve pri tomto ozrutnom mravenisku. Za tichého bzukotu hmyzu mi naraz prišlo veľmi skľučujúce, že tu nie je, aby mi jej výklad znovu zopakovala. Po očku som sledoval zviera, po očku som hľadel na modrú oblohu. Koza sa pásla, načahovala sa za mladými vetvičkami kríkov. Bolo vidno, zelená strava jej lahodila. Už ma dokonca prešiel aj hnev kvôli nariadenému niekoľkohodinovému vyhnanstvu.

"Dievča tam nemôžeme poslať, lebo lúčina je na moc odľahlom mieste. Všelijakí bastardi hubári chodia po lese."

Opojnosť prírody pekne so mnou zatočila. Neviem. Naozaj už neviem povedať, len keď som otvoril oči, zasa som ležal. Od tuhého zdriemnutia som sa div necítil opitý. V prvých okamihoch som si pripadal ako v krajine zázrakov. Nepreháňam. Totižto už som nebol sám. Nado mnou stál rozložitý mladý obor, uprene ma pozoroval. Že nesnívam, bol som si istý. Len situácii som akosi nerozumel. Mechanicky som otáčal hlavu, ale zrak som z obra nespúšťal. Poblíž sedel, naopak, chudý muž, s hnedastou pokožkou, so starým čiernym klobúkom na hlave. Tiež ma pozoroval, popritom stružlikal malú nádobku., drevenú nádobku. Prsty šikovne pracovali, vôbec nepotrebovali oči. Povedľa sa nachádzala iná, hotová nádobka, plná lesných jahôd. Preto tá omamná vôňa.

Niežeby som dobre poznal tohto živého kostlivca, ale už som s ním mal kedysi do činenia. Stalo sa, vtedy nevtedy.

Kým on zberal jahody, ja som mu pár tých veľmi zaujímavých nádobiek vzal. Ani nie vzal, proste potiahol som ich bez jeho dovolenia. Kľudne som si s nimi vykračoval k mame. Keby som sa bol vtedy rozbehol a schoval niekde za strom, nikdy by nebol prišiel na to, kto ho o jeho bohatstvo dostal. Lenže jeho jastrabie oči zachytili moju osobu, tiež vzápätí zachytili prázdne úložisko. Hnal sa ku mne, za sprievodu nezrozumiteľnej zúrivej indiánskej hatlaniny. Myslel som si, že je spitý. Jeho oči šialene šibali hromy blesky. Vtedy som bol ešte pomerne dosť maloletý. Vyľakaný, nebol som schopný vziať nohy na plecia. Stalo sa až po chvíli. Vtáci azda prestali spievať od zvedavosti, ako to všetko dopadne. Tri osoby trielili lúkou za svojím cieľom. Ja, matka kvôli mne, a ten zbesilec. Stopky na časovke by mohli ukázať, že ma matka len o pár momentov skôr zdrapila do náručia. Prenasledovateľ neprestával nesúvisle rozčúlene bľabotať. Ukazoval požadovačne na nádobky. "Daj mu tie maselničky, lebo nás roztrhá," syčala matka, pretože si už uvedomovala o čo sa jedná. Drzo som vzdoroval. Vyňala zo vzdorujúcich rúk malý košíček s vytvoreným ľudovým umením a strkala ho bľabotajúcemu mužovi. On bľabotať stále neprestával, rozmachoval rukami. Jemu náležiacim vyjadrovaním sa snažil plačlivo vyžalovať matke. Mama usilovne súhlasne prikyvovala hlavou, tlačila mu košíček do ruky bez jediného komentára. Nemý muž stíchol, upokojil sa. Pár okamihov si pozerali s matkou do očí. Magika materského zraku zaúčinkovala. Zmiernený chlapík sa znenazdajky začal prehŕňať v košíčku. Vykročili sme od neho. Nedal pokoj. Pochopil som hneď, prečo. Strkal matke do rúk jednu z najbelších, najviac vyhladených nádobiek. Znovu sa snažil matke svojou ,hatľakovinou, niečo vypovedať. Matka, videl som, pamätám si ešte i teraz, zostala v pomykove. Obaja sme zároveň zbadali slzy v jeho očiach. Matka, stále to tvrdím, je bystrá žena. Hneď si uvedomila smutnú podstatu veci. "Je nemý a neschopný normálnej reči," utrúsila na vysvetlenie. Chytila ho za lakeť, jemne mu povedala, podotýkam, mňa nikdy tak jemne neoslovila: "Ďakujeme veľmi pekne a nehnevajte sa na neho. To viete, malý chlapec. Veľmi sa mu Vaša práca páčila." Premilene naň pozerala. Aj on sa snažil namáhavo niečo vyjadriť, nedarilo sa, ale už pozeral na ňu vcelku mierumilovne. Čo sa ale netýkalo mňa. Na mňa blysol očami veľmi výstražne.

Opracovávaná nádobka za tejto chvíle sa presne podobala na maselničku, ktorú sme mali doma. Dokonca aj pomocná ružica, ktorou sa trepe kýška za účelom výroby masla, bola stálym príslušenstvom. V podarúnku si mama uchovávala husacie brká na potieranie koláčov.

Toto všetko mihlo mojou hlavou. Spomenutá udalosť ma nakopla reálne ostražito vhupnúť do prítomnosti.

Vstal som, poobhliadal som sa. Definitívne moje zmysly ožili. Až nad očakávanie.

Predbežne som kozu nikde nevidel.

"Pásla sa na našom záhone, nezaslúži si žiť," vyriekol poučne chalan, rozložitou postavou obdarený.

Zrak mi padol k odľahlému kríku. Nie tak odľahlému, aby som nezbadal. Moju kozu. Našu kozu. Hlavne maminu kozu.

Podišiel som k nej.

Ja neviem či farba mojej tváre by potenciálne mohla zodpovedať farbe mlieka od nej. Mala rozpárané brucho, hlboko do útrob. Zreteľne som badal vnútornosti. Či ešte dýchala, nerozoznával som, no jej veľké oči sa na mňa pozerali veľmi veľmi priamo.

Vliekol som sa domov.

Mozog mľandravo pracoval.

"Ak naozaj poviem, prečo sa tak stalo, otec ma snáď zabije."

"Stratila sa. Kým som sa bol napiť vody v studničke."

Samozrejme zdrevenená matka okašlala varenie obeda. Zapriahnutý rebrinák divoko poskakoval po hrboľatej poľnej ceste. Behala po lese ako splašená zver. Pri diskrétnej citlivosti by som mohol použiť i výraz ,bláznivá Viktorka,. Ja som zatiaľ, aj keď strašne nerád, premeriaval krokmi okruh miesta drámy. Zdanlivou vyhľadávacou taktikou som matku istil od zaručeného zosypania.

Zúfalé, dokonca dávala za ňu na omšu. Farár sa na mamu nepríčetne pozrel. No keď zbadal peňažnú obetu, zamrmlal: "Nech jej je zem ľahká."

Druhý prípad, ktorý sa rovnako stal mojou nezodpovednosťou, nenašiel priestor na potrestanie. Dôvod?

Môj milovaný brat s prirodzeným zvučným hlasom spevu, tiež amatérsky milovník harmoniky, minul sa strašnou smrťou. Neporovnávajúc, no minul sa spôsobom ako druhá koza. V jednom sa ich skony rozlišovali. Pôvodom tragédie. Brat vášnivo miloval veselú náladu, dobíjal ju alkoholickým destilátom. V tomto bode sme asi prekliata rodina. Nechcem rodičov viniť, no korene tohto zla do nás asi vsadili oni. Ak chceli, aby sme boli výkonnejší na roli, pri dobíjaní vlastnej energie nezabúdali ani na nás. Minimálne demižóny s domácim chutným černicovým vínom boli vždy naporúdzi. Metla ľudstva sa nás dotkla veľmi skoro, a môj drahý brat pravdepodobne z tohto dôvodu nás nedobrovoľne opustil. A koza?

Pri vysokých slnečných teplotách ma už vonkoncom nebavilo byť oslom vedľa nej.

Svitol mi v utajenom zátiší hlavy skúšobný fígeľ, plniaci účel zbehnutia.

Na zabezpečovaciu retiazku som uviazal chvojinu. Ak sa koza pohla, chvojina zašušťala. Fajn, predpoklad sa naplnil, zvuk ju ľakal. Šušťanie sa pri poskakovaní za zelenou omladinou veselo aktivovalo. Vyvolávalo cielené plašenie. Odozvy sa prejavovali takmer vzápätí. Odskakovanie od nevideného zákerníka sa zmenilo na odbiehanie. Sprievodné echá chvojiny situáciu pekne rozohrávali. Šťavnaté vetvičky jej ale nedali pokoja, s chuťou ich chrúmala. Nepriateľ trpezlivo číhal na každý pohyb. Efekt môjho nevinného podrazu sa znásoboval. Šmačná omladina lákala, záludnosť sa pri každom pohybe prejavovala. Vzduchom sálala žeravá páľa, znásobovala pocity mrzutosti. Kozu znenazdajky ovládol živelný zmätok. Zrazu som zviera vôbec nestačil korigovať. Prisahám, úmysel,aby zišla z tohto sveta, som ani vo sne nemal. Ja som si len strašne želal vpratať sa do chladného domáceho prostredia. Jej prudká zúrivá nepríčetnosť mnou riadne zatočila. Nepredvídateľnou ráznosťou vlastnej energie znezrady sa niekoľkokrát otočila. Touto taktikou silno kmasla reťazou. Reťaz mi vypadla z rúk. Koza sa rozbehla dole kopcom. Bol som v koncoch. Celý poondiaty,zhrozene som špekuloval ako zvládnuť situáciu. S ňou však už bezhlavo manipulovalo zošalené zviera. Na vlastné oči som videl jej skon. Tragickú dohru som srdcervúco ospravedlňoval: "Kto zoslal do čerta na nás také horúčavy? Mohla si žiť." Hľadal som v sebe ľútosť, ale akosi sa nedostavovala. Tentoraz div neplakal otec. "Mala ,teľo, mlieka, chudera moja."

Noc zoslala do nášho domu však oveľa dramatickejšiu krutosť. Drahý môj brat. Málo som ho vídal. Krásne tóny harmoniky za hviezdnych večerov nezabudnem však nikdy."

                            Áno, bil som svoju ženu - úryvok 2 ( Úryvok úzko naväzuje -čtěte viz níže v rubrice Téma)

Nosom i ústami žiadostivo vdychoval nevetraný vzduch. Hmatal po respiračke. Pľúca, bažiace po patričnej dávke liekov, vydávali piskľavý zvuk.

"V hlbočine vedomia, v tichu izby, s pískajúcou vibráciou priedušiek a príšernej bolesti hrudníka, pri pocite studených nôh, chápem váš strach z mojich hrubostí. Potvorská jama života. Padol som do nej a nie a nie sa z nej vyhrabať."

Telo bezbranne odovzdane kňučalo následkami úrazu. Myseľ striedavo ochabovala, reaktivovala, búrila sa, korila sa. Lavírovanie spôsobovali pichľavé životné šoty, vynárajúce sa prostredníctvom neznámej záhadnej sily z podvedomia.

"Ligoty mladosti, už zasa pokúšate?"

"Kde tak ženieš?" zahrkútala susedka, len málo mladšia odo mňa, kráčajúca naboso vyprahnutou prašnou cestou.

"Idem za frajerkou," spontánne som vyjavil. Opotrebované pedále bicykla švihali na plné obrátky, ba ešte viac.

"Ty ju musíš mať strašne rád," stihol som si vypočuť.

"To vieš, že hej," odpovedala moja ohromne povznesená nálada, pričom kolesá bicykla div neiskrili v prachu zeme.

Preniknutý objavenými pôžitkami, platonickými či telesnými, žasol som nad mnohostranným kúzelníctvom prírody, ktorá zariadila aj niečo tak skvelé, ako je milovanie.

"Aby si si raz nohy nedolámal pri tom lietaní za ňou," kričala za mnou zaslúžilá rodička popri úchytkovom klebetení so známou. Ani arktický ľadovec by moje rozpálené telo nebol v tej chvíli schladil, nieto jej strohý tón reči..

"Chlapi, nesmejte sa. Neveríte, to obdobie mi ale závidieť môžete. Každý ste mal vlastné životy, zoznamovali sme sa viac menej bez veľkých rečí."

"Samozrejme, samozrejme, chápali sme ťa moc dobre," hájil pocity zaslepenca solidárny duch pri úsmevnej blahosklonnosti.

Obrazotvornosť predostierala čerňou začmudených kamarátov, kolegov, no ohľaduplne clonila ich zvláštne krivo pôsobiace úškrny.

Ľstivo postrkované tváre detí napadol znezrady predobraz ženy s prísnym zovňajškom, zvýrazňovaným okuliarmi s okrúhlymi sklami, nevyhnutne orámovanými obrubou, umelou, ošumelou. Vlasy nevyhnutne kryla biela šatka, previazaná spôsobom, typickým pre roľnícke ženy. Jej rázovité chovanie ho v minulosti systematicky otrocky sputnávalo. Pocit opadával jedine pri pečení koláčov. Aj v sezóne letnej kosby vstávala pred východom slnka, aby vykonala pravidelný sobotný rituál. Tá vôňa, bože. Vo chvíľach jej prienikov do všetkých človečenských tkanív existovala k matke jedine vrelá náklonnosť. Zadúšajúca vanilková aróma absolútne pohltila spurné myšlienky, typu mačka, pes.

V prítomnosti času posudzovalo vedomie vzájomný vzťah nieže vyčítavo, skôr seba ľútostivo.

"Moja tichá rezervovanosť snáď by sa aj pozvoľna pominula, nebyť zákonitého dosiahnutia dospelosti s osudovým milostným nadelením. Jej plamenná nevraživá reč ma hnala z domu. Naliehavý krik: "Vráť sa, treba ísť do poľa," mal účinok. Nemohol som neposlúchnuť. Je to tak. Útla ženská postava ma zastrašovala taktizovanou rodičovskou charizmou. Poddajne som sa koril ani tak nie kvôli prísnym nariadeniam ako obavami o jej zdravie. Hrdlačila, aby nás nakŕmila, zaobliekla. Na lúkach a poliach sa niekedy hemžila plná zrodená zostava, no niekedy som zachraňoval situáciu z úcty k nej len ja sám. V detstve pravdepodobne jediný ušľachtilý čin, nikým neocenený. Hodnotiacimi parametrami sa naše prostredie nezapodievalo.

V situácii zahmlievania zdravého rozumu ošiaľom lásky vôbec ma nenapadlo, že nesúhlas s mojím výberom, výberom zaľúbenca, drasticky poznačuje jej srdcovú arytmiu.

",Dievčaciek, na okolí dosť," neodpustila si kedy vtedy prieskumnícku poznámku pri nakladaní batoha sena či trávy na moje plecia. Váhu bremena moja hlava a krk cítia dosiaľ."

Znenazdajky si myšlienky razili iný tok.

"Aby už s tebou bol raz koniec," buráca, deti, iste vo vašich hlavách. Ďaleko ste od poznania, že láva výčitiek, čo aj nemých, mňa nepríjemne spaľuje. Rozbiť tak skafander hrubosti, preraziť ho, dostať sa k môjmu druhému ja. Ktoré vám tak veľmi chce povedať dôvody môjho konania.

Priznávam každopádne. Od pravdy, podtrhávajúcej moju krutosť, vôbec neutekám. Som taký aký som.

Začínal som nie veľmi násilne. Zrazu nabitý či už poznatkami z chovania vašej mamy, alebo korenenými rečami známych, prepitý, prefajčený, strácal som postupne cit pre mravnosť, sebakontrolu. Jej uštipačnosť ma len podnecovala. Uštipačnosť, najskôr kradmá, následne drsne neviazaná, do špiku kosti dráždivá. Netajím, v nastupujúcich momentoch moje ruky, i keď roztrasené, boli schopné i dáviť, či správnejšie, hrdúsiť. Povstať z hydu vlastnej osoby začal byť veľký problém.

Moje druhé ja. Koľko duší má vlastne jedna ľudská konštitúcia?

Muž. Muž? V časopisoch som kedysi pozeral fotografické zábery z rozvojových krajín. Naskladaní ľudia na pričniach s prečnievajúcimi hrudnými kosťami, pokrytými tenkou kožou mi tvorili husiu kožu. Akoby pochádzali z inej planéty. Nevídané, moja súčasná podoba s nimi je priam zhodná.

Musel som takto dopadnúť?

"Pozriem si ťa, ako to všetko zvládaš," štúra nevedno odkedy do vedomia nevidený zákerník.

"Som slaboch," prepadáva ma čoraz častejšie psie šacovanie, ale spôsobom, aby som nebol karhaný spravodlivosťou prajného vodcu osudu."

Ležal v tme, a vyčkával. Vyčkával v opovrhovanej bezmocnosti na pozornosť od zdravých blízkych členov domácnosti. Chýbalo mu jedlo, hlavne nejaká tekutina. Suchý jazyk následkom vyprahnutých obličiek po nej žíznil. Čakal na podanie príslušnej dávky liekov. Termín ich užitia vyzývavo balansoval. Čakal na nejakého človeka so starosťou oň. Starostlivý človek neprichádzal.

Vzdušná atmosféra, nepríjemná od chorobného potu, mu vyrábala ďalšie perličkové kúpele. Bol to len tento faktor? S námahou sa zviechal. V ušiach mu zarezonoval výrazný šelest štrku.

"Až toto moje peklo skončí, musím začať s dlažbou," precedil v zdanlivej samozrejmosti. Natiahol sa k barlám. Zamieril do kuchyne. Závetrie mozgu sústavne zaznamenávalo šramot kamenia. Realita žalúdka však ruinovala všetky ľudské kontrolné symptómy.

"Kúsek, chleba snáď nájdem. Nejaká masť k tomu by nebola zlá. Tiež cibuľa, ak už iné nebude." Žíadostivo pil vodu z vodovodu.

Došmatlal sa ku kredencu. Vytiahol nôž. Prešiel ním po prstoch. Otvoril dvere špajze. Upokojil sa. Zabalený chlieb ležal na polici. V takmer prázdnej chladnička spočívala bravčová masť s oškvarkami. Špeciálne obložený chlieb mu mimoriadne chutil. Zvalil sa na stoličku, ukrajoval z neho, mihal pritom po obrazoch, ktoré mu predostierala pamäť. Nemal síl odolávať, vlniace sa životné mašinérie minulosti premávali podľa vlastného grafikonu. Svojou silou zastierali dokonca jemný hrkot štrku pod oknom.

Krivé zrkadlo nešanuje. A tak vytvorené groteskné ľudské kontúry sú aj výborným asistentom zosmiešňovania osobnosti človeka. Ako ktorého, pravdaže.

"Pekne som dopracoval. Hja veru kolegovia baníci, tí čo už dýchate nebeský prach, iste vidíte čo všetko víri v mojej hlave. Nuž čo, pozabávajte sa. "

Ak chcel veľa zarábať, a to chcel, veľmi chcel, nenašiel iného východiska, než naštartovať z gruntu iné zárobkové aktivity, matkou odmietané. Dvakrát netreba vysvetľovať, prečo. Životnému existenčnému rozhodnutiu predchádzalo však ešte isté, samozrejmé obdobie.

Lety obrazov, osudových, si ho podávali nekomplikovane. Zneužívali vyčerpanosť, navodenú abnormálne chorľavým stavom.

Prísne nariadené kresťanské spovede prostredníctvom výchovnej honorácie musel absolvovať minimálne pri najväčších cirkevných sviatkoch. Keď mu farár prikázal spytovať svedomie, nemôže povedať, žeby ho v lavici nespytoval. Farár by však padol na jeho posvätený zadok, keby nazrel v tých chvíľach do jeho pokánia. Zapodieval sa doslova chacharskými aktivitami. Nápady si predsa vyžadovali spoľahlivých pomocníkov. Za prítomnosti poletujúcich anjelov archanjelov na nespočetných maľbách, dokonca udomácnených i na plafóne, sa mu lustrácia asistentov k uvažovaným akciám ohromne darila. K domu už vykračoval s jasným rozložením úloh.

Síce so zastieraným pocitom zábran, ale nonstop procesu obrázkov života sa nebránil.

Záškoláctvo. Výsledkom boli vysvedčenia, hemžiace sa matematicky najvyššími ciframi hodnotenia školských predmetov. Nepamätá, žeby ich otec niekedy kontroloval. Otec, vedel on vôbec koľko detí má? Ak nebol na roli alebo v stajni nik nemal poňatia, kde sa nachádza. Kto iný potom mal zaujať miesto osoby s výchovným bičíkom ako matka. Dávno pochopil prečo ten neprívetivo pôsobiaci povlak tváre. V realite času dokonale však ničil rozvíjaný optimizmus.

Životnými podmienkami nivelizované pučiace perspektívy vedia byť nedobrým kamarátom u dospievajúceho chalana. Škodlivo poznamenávajú celý život. Nevadí, že olejom v ohni je z času na čas obeť sama.

Podsunuté vysvedčenie tesalo mame nekompromisný kamenný výraz priam umelecky. Pri okamihovom zmodelovaní takejto busty často sa stávali súčasťou slzy. Spádovo zalievali belavé pery. Otázka neurčitých časových momentov, a nasledovali mokré studené obklady, s prísadami octu či alpy. Nechutnú arómu bude cítiť snáď naveky.

Vtedy bolo povinnosťou žiaka i s najmizernejšími klasifikovanými výsledkami absolvovať nejaké učilište. Považované najpodradnejšie odbory vôbec nezívali prázdnymi priestormi. Esom u jedného takého odboru bol práve on.

V dňoch podávania prihlášky k ďalšiemu vzdelávaniu ním prenikala skutočná ľútosť. Nie kvôli sebe. Mama sa chytala za srdce, on nevedel ako jej chrániť život. Tradičné obklady zlyhávali. Na šťastie ju osvietila božia rada. Kým si trela okolie srdca slivovicou, tou najsilnejšou, on sa zatiaľ pri clivote v nemom duchu kajal:

"Ctená moja máti, to ešte nevieš, o koľko tichých nárekov ťa osud omilostil. Som si istý, pri vyjavení mojich lotrovín by sa tajne tvoja hrdosť v slzách topila."

Vždy som ich nerád videl. Často som pozoroval tvoj únik od reality do stajne. Sedela si na opotrebovanom malom stolčeku, podobná odliatku jednej z množstva obetí Pompejí. Veľa vody pretieklo, kým som pochopil dôvody želaného zakuklenia."

Slovka útechy nepadali od nikoho. Na ľútosť z mojej strany bolo dávno neskoro. Ja, spolupáchateľ jej bitého života, tak strašne som s ňou cítil. Zaťažený však galganstvom, baviac poznačený citovou prázdnotou, som len zvyčajne obďaleč stál ako vsadená ostrva slamy. 

Ako žena z oblakov - úryvok 4

"Je dobre mať súcitného brata," ocenila bratovu ochotu. Okamih tepla pri opustenom srdci vie urobiť zázrak.

Stúpali, ona po druhý raz za tohto dňa, do miest, kde by sa mal nachádzať. V tme hľadať človeka, človeka s intenzívne prebudenou stratou rozumu, sa rovná hľadaniu špendlíka v kope sena. Ale hľadali.

Naviedla ho na miesta, kde schytala traumu. Brat pozeral na ňu v rozpakoch.

Výkričník udalosti dňa, áno, bol, dokumentovali to povaľujúce sa veci. Magnetické siločiary ju priviedli na miesto, aby v žiali musela priznať, je koniec rodiny, ako celku.

"Si brat, si dobrý brat, ale pivkár. Záľuba, ktorá predurčuje človeka k rozväzovaniu jazyka, vôbec nie v zlomyseľnosti. Nie, nič také svet odo mňa nepočuje, čo aj cez sprostredkovateľa brata."

Udalosť pred bratom nerozpiplala, ani za daných chvíľ, ani v budúcnosti. On sám, pri jeho zvedavosti, sa o to vôbec neunúval.

"Je niekto na svete, ktorý by kráčal pri mojom trápení so mnou?" Vzoprela sa slabosti, ktorá ju náhle prepadla.

Nanútila sa prekonať ju. Zamerala pohľad na malú nočnú scenériu, už bez hercov, v irónii nemo skonštatovala:

"Smotánka si užívala." Hnusné náhody zapracujú. Pri rolovaní deky sa jej prilepili nohavičky na lakeť, ešteže to zbadala.

"Predsa len k tomu došlo," pot jej vystúpil na čelo.

Pred obedom, v strachu o seba, ochranu dievčaťa vyradila z mysle. V tých hodinách jej udalosť pripadala aj ako veslovanie na rozbúrenej rieke, ktoré nezvláda. Nikdy nezabudne ako sa jej zem pod nohami vlnila, prostredie sa stalo cudzím, vzduch sa zdal ťažký, nepreniknuteľný.

"Prečo pilo?" plakalo jej srdce teraz, za noci. "Muselo mu strašne dôverovať. Na základe akých argumentov ju tu vylákal?"

Aby brat v jase noci niečo pochybné nestihol zaregistrovať, vsunula nohavičky rýchlo nenápadne do zrolovanej deky.

Deka ju pálila, mala pocit, že ju štípu tie najdotieravejšie mravce. Bez toho, aby pomyslela na brata ako zareaguje, hodila deku pod medzu:

"Teraz sa mi to nechce vláčiť. Nie je to nijaký div sveta, neskôr po to prídem."

Bratove oči ju vôbec pre každý prípad nezaujímali, navonok nezareagoval nijako.

"Tisíckrát vďaka, drahý braček ." Nikdy ju nenapadlo, že raz sa jej budú vlastné ruky protiviť.

Cestou stretli nočných turistov, s baterkami v rukách.

"Nie, nikoho sme nevideli." Obklopili ich s účasťou.

Ďalej bolo zbytočné namáhať sa. Schádzali naspäť do prostredia dediny.

Letná noc bola nádherná.

"Keď tak pozerám na to more hviezd, rozmýšľam, že by všetci milenci sveta mali mať dnešný večer rande." Rozhovoril sa brat znezrady.

"Nenávidím hviezdy," takmer zašepkala.

Nezdalo sa bratovi, že sa striasla a schúlila do chladnej meravosti zároveň.

"Ty nenávidíš hviezdy na modrej oblohe, v takom obraze, v akom ho vidíme práve

teraz ?" užasnutý na ňu pozeral.

"Čím sú jasnejšie, tým viac sa mi protivia," zdôraznila chladne vážne.

Zastavil, preložil si krížom ruky, chvíľu na sestru pozeral, šokovaný jej slovami.

"Poď, sadnime si," vyzval ju.

"Za celý život sme nenašli cestu k sebe. Mali sme ho obaja kruto nabitý, azda preto tá nervózna hašterivosť, ktorá bola medzi nami," pokračoval. Chytil jej ruku, a po krátkom váhaní ju objal cez plecia.

"Ako mi je s tebou dobre," pritisla sa vrúcne k nemu. "Všetky kamene zo mňa padli."

Naozaj cítila v celom tele pocit úžasnej ľahkosti. Konečne mužská náruč, ktorej sa nemusí obávať.

"Prečo sme sa museli narodiť do takých krutých časov?" ďalej rozjímala pri ňom nahlas.

Brat nenachádzal slov na upokojujúcu odpoveď. Bolo mu trápne.

Uvedomil si, sestrin život pozná pramálo. Nezanedbával ju náročky, len mal čo robiť s vlastnou existenciou.

"Milovaná manželka sa ti má ako, poslúchaš?" preorientovala po chvíli reč úsmevne do realít bratovej prítomnosti času.

V jase hviezd badala, v istom uhle pohľadu, rozpačitosť brata, jeho zrazu nezrozumiteľné chovanie. Neodrážalo sa v prirodzenej pozemskej reakcii. Aspoň taký pocit ju premkol, divne čudný, pri jej osobnej hĺbke intelektu. Rozmedzie života pozemského a údajne pokračujúceho života bez tela a kosti, nevedela to presne v okamihu ocharakterizovať, len niečo jej proste nevoňalo, nezapadalo do bežného rámca chovania brata ako človeka.

"Ubližujem mu azda ? Tak veľmi je mi nápomocný."

"Robíš si srandu ?" vyletelo z neho.

"Preto, lebo sa pýtam, ako žije tvoja žena?" udivene naň pozerala.

"Asi som sa jej dotkol, ale kedy naposledy sme sa spolu stretli a rozprávali, čo len na ceste plnej prachu? Je toho tak málo, čo vzájomne o sebe vieme," uvedomoval si v duchu pri okamihových výčitkách brat.

Prekríženými lakťami rúk sa opieral o kolená, s hlavou naklonenou, otočenou smerom k nej, rozpačito sledoval mimiku sestrinej tváre.

Vzápätí zmenil polohu, pretiahol chrbát, dlaňami vystretých ramien sa oprel o trávnatú plochu. Vyvrátil hlavu, sledoval roje hviezd, chvíľu. Následne ticho vyriekol :

"Sedí v chládku."

"Čo si povedal ? Nerozumela som dobre. Kde, že sedí?"

"Je v base," zachytila už dostatočne zrozumiteľné slová brata.

Habkala po správnej reakcii, len aby mu nezjatrila rany, zaiste má nimi rozďobané celé citové ľudské zariadenie. A zareagovať predsa nejako bolo treba, vyžadovala to rozcitlivenosť ovzdušia.

Tá noc bola až neprirodzene nádherná. Dodnes si ju pamätá.

Dnešná dedina už typickou dedinou dávno nie je. Sú to netradičné aglomerácie s vilami a ich nádvoriami, ktoré sú ostro presvetlené, chránené veľkými psami, elektronickými zariadeniami, ktovie čím ešte.

Vtedy malé svetielka domkov, niežeby za nimi smútila, ale v jej pohľade boli súčasťou prírody, javili sa ako pozemský nepatrný doplnok nebeských hviezd. V tú noc ich rozsypal pánbožko tak husto, že viac ani nasypať nemohol.

Brat vstal, pozeral do údolia, bez slova, až trápne dlho. Aspoň jej sa zdalo.

Kým sa rozhodovala, aké optimistické slová vysloviť, on pokračoval:

"Niekto ju bonzol. Údajne skrývala dvoch zbehov, Rusa a Američana."

Nádhera noci opäť chvíľu pokračovala v tichu.

A ona, sestra? Nie a nie pohotovo zareagovať.

"Olovo na jazyku, nech sa už prepadne," hrešila sa, lebo intenzívne rozlietané myšlienky chceli brata veľmi potešiť.

"Údajne" pokračoval, "vliezli do domu pri jednej spoločnej protiakcii. Pravdepodobne ich zlákalo veľké humno. Iste pamätáš, priestor popredeľovaný na niekoľko oddelení. Tipli si dobre."

Za noci je zvuk hlasu oveľa zvonivejší ako počas dňa. Bratove slová vnikali až priveľmi živo do uší. Vedomie rozumu v nepohnutí absorbovalo ich zmysel, ona postupne preciťovala bolestivú úzkosť.

"Podľa toho, čo rozprávala, v jednej noci sa pozerala dva krát do hlavne revolvera. Nedá sa predstaviť, čo prekonávala, osamelá žena s deťmi. Zadovažovať jedlo im, dvom ukrývajúcim sa protivníkom, neskôr vraj aj vzájomným priateľom, rovnako mať starosť o rodinu, no, všetka úcta."

Brat sa uvoľnil v úprimnosti slova. Kde tu naznačoval, zamotával zároveň, prípadné anonymity činov, ktoré od ženy osobne ale nikdy nepočul.

Pokrvnosť pochopí bez veľkých rečí.

Domýšľavosť priklepnutá škodoradosťou dedinských zaslúžilých autorov už veľa ľuďom poubližovala.

Skryté, nevidomé oči zatúlaného zlomyseľného čarodeja, s charakterovo uštipačnými názormi v zmysle: Žiadna kvetina istému druhu žien na úcte nepridá, a výsledok je preň radostný nad očakávanie.

Pamätala si veľmi dobre, aký žiarlivec bol jej brat už za slobodna.

I ona vstala z medze. S nemou rozorvanou účasťou ho počúvala ďalej:

"Nakoniec, po vojne, naša dcéra emigrovala. Američan jej zorganizoval útek. Emigrovala tajne, bez môjho vedomia. Ale i žena sa predo mnou bránila, údajne o ničom takom nevedela. Je vydatá za jeho syna." Skonštatoval už sucho vecne, a otočil sa k nej.

Noc, čo i hviezdna, jasne hviezdna, pohltí isté poryvy tváre.

Za bieleho dňa by však bola na tvári brata zbadala veľa.

"Šifra zakódovaných tajomstiev." Možno by takto bol na ňu pôsobil.

Asi by sa zamyslela hlboko. Nad bratom. Jeho počínaním. Napríklad, trebárs by zhodnotila fakt, objektívne, áno, vtedy bol v horách. Bolo jasné, nezodpovedal za činy manželky. Ďalšia skutočnosť sa však dotýkala oboch. Ešte donedávna sa zatvárali ľudia pre hocaké udanie. Emigrácia rodinných príslušníkov je dosiaľ vďačným dôvodom.

Tiež je možné, v prípade sústredenia mysle, v hodinách spomínanej noci, pri zostupovaní do údolia dediny by ju napadlo niečo hlúpo otrasné.

"Prečo on je potom na slobode, zatvorená je iba jeho manželka?" Noc svojimi vlastnosťami vie byť aj úlisná, podstrkáva ľudskému rozumu celkom mimovoľne veľa zvláštnych kombinácií.

Zhrozila by sa, a celkom inými očami by hodnotila brata. Možno by sa mýlila, tým by bratovi ublížila. Pravdepodobne by sa nemýlila, pretože by postrehla, primerane výroku slov zodpovedal jeho zovňajšok.

Ďalej vlastne by už hovoriť nemusel vôbec.

"Chudera jeho žena," konštatovala by, a takmer by sa začala brata báť. Aj keď by sa azda vôbec nemusela báť. Zastával funkciu riaditeľa stavebnín, a, bol jej bratom.

No pri rozptýlenej mysli, vo chvíľach chvatného zostupovania za pamätnej noci, jej pokrvnosť zacítila voči bratovi náklonnosť, vrúcny smútok nad osudom jeho rodiny.

"Čo nás vlastne pri spolužití rozdelilo?" nechápala doterajší vzťah. Vzápätí ju myšlienky pichľavo poučili:

"Si nemysli ženská, že trápenie je iba tvojou súčasťou života." Mimovoľne sa zviechala, toto povedomie ju prekvapujúco posilnilo.

Priala si, aby brat cítil jej spoluúčasť na dráme ich rodinného života. Povzbudivo sa zmienila:

"Raz sa vráti, a budete mať radosť zo života. Iste ťa miluje, iste ju miluješ."

Zostupovala prvá, on za ňou, možno noc pohltila jej slová, lebo odozvu nepočula žiadnu.

Namiesto očakávanej bratovej, čo len minimálnej reakcie, však jej uši zaznamenali oveľa, oveľa dramatickejší hlas, symbolický hlas dediny.

Dedinou sa rozliehal alarm prostredníctvom kostolných zvonov. Radikálne čeril nočný pokoj. Zvony bili neprestajne, neutíchajúci zvuk sa rozliehal čím ďalej otrasnejšie, čo horšie, intenzívnel.

Jeho ozvena prenikavo zasahovala až do ďalekých osád, ba i kopaníc. Nenadarmo sa hovorí, zvony sú odrazom signálov bijúcich sŕdc obyvateľstva pri očakávanom avizovaní spoločenského nešťastia.

Znepokojené obyvateľstvo sa ponáhľalo ku kostolu. Čo iné ako vec návratu k vojne viedlo oči ponáhľajúcich sa k miestu zhromažďovania. Noc stratila poslanie oddychu.

Osvetlenie bolo v tých časoch buď žiadne alebo minimálne.

Stiesnenosť ovládala pravdepodobne každého, a nielen na nádvorí kostola. Najdôležitejšia osobnosť verejného života však stále chýbala. To len zvyšovalo dramatizáciu chvíle. Hľadať začali od rodinného domu. Dcéry nechápavo, v strachu, už prebudené zvonením, pozerali na dedinčanov, ktorí vbehli do domu, ako zjavenia. Do domu vojsť problém nebol, odchýlené vchodové dvere ich dnu pozývali.

V tých časoch nič mimoriadne. V niektorých domoch sa dokonca ani kľúče nenachádzali, zajedno, nebolo na ne peňazí, a potom, v zotrvačnosti ešte od predošlých hrozných čias bolo v ľuďoch zakódované, ako márne je, zamykať vchodové dvere. Stačil náraz jednej masívnej obuvi, a aj tri kľúče boli zbytočné.

Rozpačití dedinčania sa vracali bezradne ku kostolu. Hlas zvonov svojou symbolikou navodzoval niekdajšiu atmosféru. "Žeby opäť?"

"Iného dôvodu zatiaľ nikdy nebolo," pomaly sa v úzkostiach ich tváre scvrkávali do chladnej neprístupnosti.

"Posolstvo zlej správy je tu zas, komu vadia mierové noci? Za takejto situácie je prítomnosť starostu rozhodne nutnosťou." Rozoberali dnešné akcie, tipovali, kde sa asi predstaviteľ dediny zdržal.

"Vždy bolo naň spoľahnutie, iste vie, čo je jeho povinnosťou."

Blížili sa k obecnej ustanovizni, postupne kroky spomaľovali. Okná zívali čerňou, neuveriteľné.

Rozliehajúce ozveny bijúcich zvonov neutíchali. 

                             Ako žena z oblakov - úryvok 3

V každom období je bieda charakteristická odlišnými hranicami. Tá povojnová bola parametrami ukážková.

Znížila sa k mimoriadne chúlostivému riešeniu. Zašla za istými rodičmi, vlastniacimi typické dedinské majetky, s kapitálom oveľa rozsiahlejšej mnohodetnosti, než bola požehnaná jej rodina.

Mali pred ňou jednu obrovskú výhodu, obaja rodičia boli zdraví. Donekonečna skupovali polia, statok, čo si vyžadovalo tvrdo pracovať. Pracovali hlavne za spolupráce detí, ako počula, vari štrnástich, presný počet obyvateľstvu neznámy. No nielen spolupráca vlastných detí sa vyhľadávala.

Gazdiná bola pohostinná a štedrá. Nabalila jej stravu, čo podmienila prosbou o krátku sezónnu výpomoc na poli.

Ukázalo sa, gazda bol oveľa oveľa štedrejší.

"Akoby som toho nemala doma viac ako dosť," kričala v duchu zúfalo.

Rozdiel spočíval v tom, že manžel ju znásilňoval pri zbavenom rozume, ktorý ho opustil na povale, keď bol zaseknutý za drevenými trámami, kde sa uchýlil už v delíriu, po prežitej udalosti na fare počas vojny.

Muž, v rodine ktorého sezónne pracovala, bol tiež poznačený zbavením rozumu, ale prostredníctvom matky prírody, ktorá ho kruto obdarila neutíchajúcou túžbou po milovaní. Dvadsaťštyri hodín denne, mohla by povedať. Teraz tomu hovoria sex, oveľa správnejšie. Pretože milovanie je čosi celkom iné. Môže existovať jedine pri jedinom mužovi, a to ona cítila, áno, pri manželovi, keď bol úplne zdravý. To ale bolo ešte pred vojnou.

Tento energiou sršiaci človek bol jeden besný tvor, neskrotná náruživosť, čajový výraz, skôr posadnutý násilník s prepitým rozumom. Sily mal najmenej za trojhlavého draka. A neokrôchanosti rovnako. Alkohol pil namiesto čaju, ako sledovala. Neubíjal ho k spánku, naopak, podnecoval ho k aktivitám, všetkého druhu.

"Boh mi dal sily na osemsto rokov," stal sa v krčme známym prostredníctvom tohto výroku.

Bola podvyživená, slabá od ťažkej poľnej práce, neschopná brániť sa.

Dráma jej ženského ponižovania nemala konca, v pozmenenom obraze pokračovala doma.

Ak včas vystihla atmosféru, unikala, zároveň žobrala o pomoc tmavú farbu noci. Množstvo hviezd na oblohe nenávidela. Ich jas, zjemňujúci čerň noci, nefandil jej, ale manželovi. Za tých podmienok bolo zbytočnosťou vybehnúť na lúku oproti domu, aj keď lúka poskytovala dostatok priestoru. Ak sa už raz na ňu zameral, neušla mu, našiel by ju azda aj v pekle skrytú. V tých chvíľach bol anjelom strachu. Nachádzal sa totiž všade, kam sa rozbehla. Nepochopiteľné, koľko divej energie doň choroba zasiala, ak ho opantali isté zmysly. Krutosť prežívala opäť a opäť. Vlasy zostávali v jeho rukách, a ani sa nijako nepokúšal, aby sa ich zbavil. Ale ak noc jestvovala bez hviezd akú takú šancu k úteku nachádzala.

Nik nemá právo vstupovať do histórie intímností najskrytejšej časti duše, s tragickými ranami o to viac. Mohlo by sa aj stať, že by už nikdy cestu k úsmevu nenašiel.

Zato matka si úsmev nasadzovala na tvár každé ráno. Presvedčivá maska pohody, z nej deti traumu prežívať nesmú.

Dosiahla, pri drastickom odtŕhaní, aby mali chatrným spôsobom nadstavený dom. Neskoro jej došlo, práve zo spální mali dcéry ohromný výhľad na rozsiahlu lúku.

Po pár týždňoch pochopila, prečo je vlastne žena, u ktorej pracovala, k nej taká dobrotivá. Mala pokoj od manžela. A ako dobre v tých dňoch vyzerala. Kde sa podela strhaná osoba, ktorá ju prvý raz privítala?

Stôl doma však privolával pestrosťou kalorického výživného jedla. Osobne jej sa po prehltnutí vracalo späť. Keď deti jedli, najradšej od stola odchádzala. S chuťou vdychovala čerstvý vzduch, bez nikoho.

Čím ďalej viac cítila únavu, hanebnú aj fyzickú .

Rozhodla sa. Nevedela ako bude rodinný život pokračovať, ale viac sa tam neobjavila.

Pribehlo za ňou jedno z detí.

"Mama bude veľmi smutná," vzdychlo, keď odchádzalo.

"Viem si predstaviť," pomyslela si.

Otehotnela, posledný raz. Tajomstvo jej života. Jeho sivá ružovosť spočívala v jednej neznámej. Ktorá ju vlastne sprevádza počas celého života.

.

Všetko zlé je na čosi keď nie dobré, aspoň užitočné.

Pokiaľ v jeden podvečer muž v striedavom psychickom delíriu hladkal s láskou na kolenách hladké perie kohúta, ona bezradne rozmýšľala, čo dá deťom jesť v najbližších dňoch. 

                                ... tam, za bariérou ticha 

                                               poviedka

Nie je to bohviečo, byť hluchonemou.

A už vôbec nie je lákavé žiť pri tomto osudovom nadelení, pýtam sa matky prírody prečo nekonečne veľakrát, v prostredí básnikmi ospevovanom, maliarmi maľovanom, na samote. Nech by sa tu čo len jeden z nich objavil, iste by, pričinením mojím, dobre nepochodil. Mám spôsoby, poznám spôsoby, ako ich z mojej blízkosti dostať. Nielen ich, ale všetkých náhodných, všetkých milých, vzhľadovo príjemných ľudí.

Aljaška so štyrmi ročnými obdobiami mierneho pásma, nanútená k prežívaniu s prostredím údajne, romantickým. Vraj, kopanice, kto len nás tak nazval, počiatočná hranica neba. Oh, aké slizké. Posadnutosť básnikov z kresla pohodlia. Mať takú moc, zlikvidovala by som v okamihu týchto snoriacich ctiteľov hviezd. Otravní príživníci plynúceho života planéty.

Sto dôvodov pre tento druh averzie mám.

Moja obrazotvornosť tvrdohlavo, až kŕčovito tvrdohlavo, fandí romantike s predstavou plynúceho života davu ľudí, počujúcich, hovoriacich. I poniže tohto, ako občas čítam, nebesky hýriaceho skvostu prírody, znie si krásne nenútene, riava ľudských hlasov. Nádhera.

Keby mi tak oblaky v jednu noc splnili prianie, a zniesli by ma z tohto vysunutého, lesnou a lúčnou vegetáciou obdareného zákutia, do sveta iného, do sveta realizmu, s prúdiacim tokom života ľudí. Osobne by som riskovala, myslím, stálo by za to, vtesnávať sa do radov čo aj ľudí amorálnych. Lebo sledovať pohyb úst neznámeho človeka je niečo božské. Som posadnutá existenciou zázrakov. Verím, som si istá, raz sa nájde neviditeľná sila, plná pochopenia, a zničí neznesiteľne gniaviacu bariéru môjho, údajne večného ticha.

Počuť tak nejaký zvuk. Zvuky hlasu, smiechu, plaču, hnevu, aspoň na niekoľko sekúnd. Sledovať popritom autorov týchto hlasových prejavov, ponáhľajúcich sa v hlúčikoch, či jednotlivo, ďalej. Kam ďalej? To keby som vedela. Zmachlená romantika tvrdého realizmu. Oni, a ja. Atraktivita pulzujúceho rytmu života, mnou nasilu vytváraná.

Moji rodičia, oslovujem Vás nielen tento raz, čo to za výmysel.

Žiť v kráľovstve kvetu, letného, divo rastúceho.

Žiť v kráľovstve vločiek, zimných snehových, úchvatne bielo bielych, postupným navršovaním tvoriacich protivné snehové neschodné záveje.

Žiť na odľahlej samote, vzdialenej na stovky metrov od obývaného miniatúrneho skanzenu, nehovoriac o centre dediny, akokoľvek malej.

Zatratená idyla.

Niekedy moji rodičia, starí, mi doprajú. Vidieť život ľudí, voňajúci mnohotvárnym jasom dedinského údolia.

Po návrate domov, zatajená v malom lesíku, pri potoku, krytým azda všetkým riečnym popínavým kvetenstvom, mám dosť časového priestoru, pečiatkovať dojmy zo zaujímavých dedinských trpaslíkov do obzoru mojej vládkyne hluchonemoty. Až dno hĺbky duše vidí, žiaľ iba vidí, hluk reálneho ľudského kolobehu. Jedno mňa pritom vtedy teší, môj tok myšlienok nik nečíta.

Nepočujem, vidím. Ja hluchonemá, mám sa poďakovať azda niekomu za toto milosrdenstvo? Čo len krátke pomyslenie aj na tento prípadný druh absencie mňa robí zlou, ba zúrivou hašterkou. Samotný jestvujúci handicap postačuje, aby ste vy, dokonalí, nečakali moju vďaku. Pretože, opak je pravdou.

"Ľútosť, ako ju nenávidím. Je ako zamat s falošným poťahom," posielam duši príspevok, neviem koľký krát.

Pri prskajúcej riave potoka, na páske mojej zarchivovanej obrazotvornosti pozorujem tváre dedinčanov, pomaľované úsmevmi, a, je mi na vracanie.

1

Pozerajú na mňa, otvárajú ústa, niečo im rozumiem, poväčšine však nie. Som zmätená, cerím na nich zuby. Vzduch okolo nás je nabitý obojstrannosťou zvedavosti, neskrývanej. Ústami naďalej niečo prízvukujú, prehnane usilovne. Za ich neustávajúcimi úsmevmi nemôžem nevidieť útrpnú, či mnou nenávidenú ľútosť. Cítim v jednom okamihu, celý môj potenciál je pod vplyvom neovládateľnej zúrivosti. Želám si nech viac nehovoria. Som schopná hrýzť do krvi. Potláčam disciplinovane moje nízkosti, sledujem s ostražitosťou šelmy ich chovanie. Som rada, že v takýchto chvíľach nevidí nik moje víriace myšlienky. Bubnujú na mozog, dorážajú, provokujú, túžia po odvete.

Spoznávam nahotu ľudskej úprimnosti, vlastne neúprimnosti. Prekonávam samu seba, musím, lebo mám dojem, hyena má príjemnejší zvuk, keď sa prestáva ovládať. Okrem toho, v mojej pamäti premáva v plnom obraze milá pani učiteľka, ktorej som sľúbila, že nesklamem jej nádej. Vždy bolo jej prvoradou snahou dosiahnuť, aby som bola k okoliu milá.

"Inteligencia bude celoživotným klenotom tvojej osobnosti," šermovala rukami predo mnou, nielen predo mnou.

Nie je jednoduché vôbec, napĺňať idey niekoho milovaného. Môj obzor, lemovaný miestami bielou, miestami farebnou hmlou ticha, je div nie pomätený, ak pulzujúcu energiu, hlavne energiu hnevu, nejako nerozriešim. Naučila som sa rúbať drevo. Nedávno som sa naľakala, lietajúcich iskier.

V tejto chvíli oceňujem vlastnú individualitu, nech je akákoľvek zložitá. Pochod rozzúrených, rozpínajúcich sa agresorov v oceáne bezmocnosti ,mojej osudovej príťažlivosti, pozastavujem. Sekerou vyrábané iskry a hlasový hyenizmus zmäkčuje bezmocnosť, nahrádza ju útecha, lebo si zvyčajne uvedomujem:

"Planéta nás trpí v pomerne veľkom počte, nie som to len ja s mojou sestrou, dvojčaťom."

Pri náhodnom rozhovore statočne dusím bujnejúcu neprívetivosť, odpovedám vyškolenou rečou. Viem mať veľmi milý úsmev, za to ručím, poznám ho z malého zrkadla na stene. Každá snaha márna, nastáva zlomová chvíľa poníženia. Uprostred môjho srdečného monológu zrazu sledujem. Usmievajúci sa, sympatizujúci ľudský tvor, takzvaný človek, znezrady odchádza. Odchádza v minúte času, keď som mu práve v nádeji začala veriť, že mi rozumie, a posunková reč mu vôbec nevadí. Veľký omyl, srdcia z kameňa nie sú schopné vyrobiť sympatické chovanie.

"Keby slzy nejestvovali," želala som si úpenlivo, Zbytočne, odo mňa sa vzďaľoval jeden z tvorov ľudskej civilizácie. Chlad ľahostajnosti k mojej bunečnej zostave, mnou tisíckrát prekliatej, z neho perfektne blčal. Masky sú predsa vždy neprirodzené. Charakterizujú najmenej dve cudzie tváre. Okamihy poznania, ktoré mi nik nevyvráti.

Pani učiteľka, milá pani učiteľka, v jednej zo svojich teórií nemala pravdu.

"...budete kráčať životom po tejto zemi, osviežovať sa pohľadom na modrú oblohu. Hľadajte silných charakterových ľudí. I vy máte rovnocennú, životodarnú krv človeka, umožnite preto vašej pozitívnej energii, nech sa prejaví. Len ňou narábajte mimoriadne trpezlivo a opatrne."

Silní charakteroví ľudia, kde ich hľadať, pri mojich obmedzených možnostiach?

Nie je to veru bohviečo, byť hluchonemou.

Nielen osobný handicap mňa vháňa do zúfalstva pri chovaní milovaného sveta. Nechce so mnou komunikovať ani vlastná sestra, dvojča, s absolútne rovnakými vrodenými vlastnosťami. V niečom sa predsa len odo mňa líši. Je oveľa drsnejšia, ľahkovážnejšia. A praktickejšia. Dosť často jej dlho niet. Nikdy mi nechce vyzradiť, kade sa túla. Posledné týždne je čudne veselá, noci má nepokojné.

Pomáham mamičke škrabať zemiaky, hlavu mám plnú nesúvislých myšlienok. Predovšetkým mňa ničí skutočnosť, s ktorou sa vlastne neviem zmieriť od malička.

"Prečo mám moju mamičku takú starú?"

Nenávidím ju, súčasne ju milujem.

"Nie, rúham sa. Viac ako nenávidím, viac ju milujem."

Bielim zablatený povrch zemiaka, zúrivo, neviem zúrivosť nijako prekonať. Blesky z mojich očí mamička nemá rada.

2

Mohla by som sa tešiť. Už dávnejšie si moje nedostatky povahy mamička nevšíma. Ako by aj, keď má väčšinou oči prekryté vlhkým uterákom. Na stole sú rôzne fľaštičky, nielen s liečivými vodkami. Milujem ju, ale trápim sa, a div neblúznim.

Otázka bije otázku:

"Prečo nemám mamičku inú? Moja mamička, keď už je stará vekom, prečo má dušu staršiu od kostí?"

V skrytej hystérii hnevu trpím jej vlasovú úpravu. Tie strašné vreteničky tenkých vrkôčikov jej raz asi odstrihnem. Nechápem, ako si s nimi pri jej zraku poradí, aby ako tak, spolu popriväzované do uzla, držali. Ženy by nemali nikdy piť. Najskôr sú ospalé, potom zlé, neprívetivé. Možno u mladých to neplatí, ale moja mama je v alkoholovom delíriu veľmi zlá, čo ju robí oveľa oveľa staršou.

O otcovi sa už vonkoncom nezmieňujem. Milo sa usmieva, ešte aj pri nočnom spánku. Unikám od neho, lebo mňa rád hladká, pri každej možnej príležitosti. Chveje sa mu pritom celé telo. Pozorujem, kučeravé vlasy ho fascinujú. Práve z toho dôvodu nemá v mojom živote miesta. Budem úprimná, nenávidím ho, v tajnosti, lebo rodičov si deti musia vážiť.

Mám mnoho súrodencov, niektorých nevidím ani po desiatke mesiacov. S dvojčaťom sme najmladšie. Milujem výlučne jedinú sestru, možno je najstaršia. Sľúbila, že mi nájde zamestnanie. Učitelia a vychovávatelia zdôrazňovali pred ňou moju pracovitosť. Mňa ubezpečovali, zamestnanie iste nájdem. Ak budem pracovať, myseľ bude pružne reagovať, naučím sa žiť s najrôznejšími osobnosťami, tvrdili.

"Kapitálom tvojho života, i priateľov spolužiakov, je trpezlivosť," opakovali donekonečna.

Sestra dvojča žiarila. Nevyzradila dôvod, a ja by som tak chcela spoznať, z čoho jej radosť pramení.

V nasledujúce ráno som našla mamičku ležať nie na posteli, ale na podlahe. Kričala, plakala zároveň. Jej otváranie úst, bezradné lapanie vzduchu, pohyby hľadajúce pomoc, uvádzali mňa do zúfalstva. Tradične neprívetivá tvár sa stala oveľa neprívetivejšia.

Moje chodidlá sa prilepili o zem.

Vstávala, padala, znovu vstávala, znovu padala, držala sa kŕčovito postele. Z vedľajšej postele sa prizeral otec, vôbec sa nechystal pomáhať. Jedno predsa konal, usmieval sa, neustále.

V obavách som ju pri sebazáchrane sledovala. Sestra dvojča v sladkej spokojnosti menila polohu ležania, príjemné sny iste práve vrcholili.

Mamička sa otáčala s predpaženými rukami okolo vlastnej osi. S očami síce otvorenými ale meravými. Ústa otvárala, zatvárala, otvárala, zatvárala, donekonečna, až som pochopila, pravdepodobne mňa volá. Zronené zmysly sa zaktivovali, priblížila som sa k nej, bojazlivo. Deprimovala mňa. Nechvelo sa mi len telo, ale aj duša.

"Bože, prečo? Prečo ja musím mať takú mamičku a takého ocka?"

Jeden vrkôčik jej povolil, spletený so špinavou stužkou, ani nie stužkou, ale kúskom nejakej látky, a ona tápavo niečo, niekoho hľadala. Asi tak, ako ja tápavo, ale v mysli, hľadám úprimne prívetivých ľudí. Charizmatických, ako sme mali v ústave.

Váhavo, s myšlienkou, čo ďalej, dotkla som sa jej ruky. Bezcitne mňa uchopila. Mamičkino zovretie mňa k smrti vyľakalo, ale donútila som sa pozrieť na jej ústa. S hnevom písala povetriu, a ja som prečítala, chce ísť na vecko.

"Dobre chápem? Nevidí? Nevidí moja mamička? Ktorú som nemala rada, zároveň mala strašne rada?" Sústredila som moju pohotovosť. Prvá pomoc, SOS, moja najstaršia sestra. Pokiaľ som sa s matkou naťahovala, aby som ju dostala k poľnému vecku, po klzkom chodníku, zradne pokrytom snehom, dvojča zmizlo z domu.

Som sama, sama na samote, na jednom z kopcov vzdialenej dediny, s mojimi dvoma rodičmi.

3

Prekliata samota. Hreším. Pri mojom životnom osudovom nadelení som vo veľkej nevýhode oproti prirodzenej zostave človeka. Zdravému človeku so všetkými normálnymi dispozíciami pri hrešení sa uľaví. Nejeden raz som si všimla. Akoby kvapky jemného osviežujúceho dažďa po ňom, po hocikom, zliezli, keď si takouto formou zľahčí problematiku veci. U mňa nastáva pravý opak. Moje hlasné pazvuky si dovolím len zriedkavo použiť. Za tejto skutočnosti tichá ventilácia spôsobuje nestráviteľný chaos v duši. Ťarcha nemo vyslovovaných hriešnych slov do útrob dlho nedovolí nadobudnúť príjemne ľahkú myseľ.

Poslala som sestre esemesku. Stačilo stlačiť naprogramované SOS. "Ale čo dovtedy, pokiaľ sa objaví?"

Nikdy som tak zodpovedne neuvažovala ako v tento deň. Prv než som sa rozhodla, dala som si nejaký čas na zváženie.

"Bolo správne, že som opustila rodičov, nechala ich samotných?" Nebola som si istá, ale pochybnosti som zmietla pri pomyslení: "Už sa stalo."

Ponáhľala som sa do údolia dediny, na obecný úrad.

Dávnejšie som zavetrila, že kvôli spôsobu komunikácie mňa ľudia obchádzali. Tak sa stalo, že voliť mlčanie, nepoužiť posunkovú reč na verejnosti som osobne začala považovať za moju ,soľ nad zlato,. Nemám pred kým tajiť, pocit hanby a samoponíženia vo mne často intenzívne graduje. Avšak na obecnom úrade som sa zachovala spontánne. Okolo mňa plávala úchvatná hladkosť atmosféry. Ženy pozorne lúštili moje pazvuky, s maximálnou snahou porozumieť. Podstatné, pochopili, moje rozblýskané oči im ďakovali.

Naspäť som sa vyviezla s ľuďmi zvláštnej vône a odevov. Boli obetaví. Obidvoch rodičov niesli desiatky metrov na nosidlách k sanitke. Že zopár krát spadli na klzkej trase, zaviatej snehom, neprezradím nikomu. Váľali sa v snežnej perine, oni, nosidlá s pripevnenými rodičmi zároveň. Moje reakcie sa prejavili viacrozmerne. Živý obraz som prijímala najskôr vyľakane dramaticky, o pár sekúnd som reagovala na hrešenie osádky stresovo, nakoniec sa moje telo otriasalo smiechom. Biele postavy sa správali absolútne suverénne, akoby pracovali za jasného počasia na zelenej lúke. Ich nálada liečila moju zbabelosť. Ja hrdinkou neviem byť.

Zostala som v dome sama.

Nie dlho. Prišla moja milovaná sestra, tiež i sestra dvojča, v sprievode milého neznámeho muža, mladého, len o málo staršieho od nej.

Milovaná staršia sestra sa s dvojčaťom usilovne dorozumievala, riešili nejakú zvláštnu záležitosť. Prívetivo sa s hosťom rozprávala, bez gestikulácií, normálnym spôsobom, v normálnej ľudskej reči.

Neuveriteľné, sestra dvojča mala chlapca, a ešte akého sympatického. Dokonca normálne komunikoval. Sestra dvojča žiarila šťastím. Kroka pokojného neurobila, stále sa nevedno prečo usmievala, často chichotala. Nášho hosťa, pekného muža, držala cez pás, bez akejkoľvek zábrany. Mladý muž jej všetko dovolil. Dokonca ju pred nimi dvoma pobozkal. Sestra dvojča je naozaj šťastím obdarovaný človek. Šťastná som i ja, je úžasné vidieť sestru dvojča rozžiarenú. Stávajú sa, ako pozorujem, neuveriteľné skutočnosti. Ľudia s našim rozpoložením oplývajú šťastím zaľúbených rovnako ako dokonalí tvorovia. Dokonalí v zmysle, majú ruky, nohy, sluch, ovládajú hlas reči. Charakter, ako taký, vyčleňujem. Nie som si ním u nich celkom istá.

Moja sestra dvojča sa vydávala. Tešila som sa spolu s ňou, ale to ona nevidela. Zdalo sa mi, akoby nevnímala nikoho navôkol, mimo svojho ženícha. Vlastne nebola šťastná iba ona. Šťastím žiaril i on. Nielen ja, aj všetci ostatní svadobní hostia ich mimoriadne pozorne sledovali. Sestra veselo gestikulovala, občas zo seba ťažko vydávala slová, ženích ju mimoriadne pozorne počúval. Držal jej pritom ruku, ktorú obopínal zlatý náramok. Jemné prstienky mi ukázali, prvej, pred sobášom. Rozprávka skutočnosti života.

4

Tak konečne som naďabila na ľudí, o ktorých sa naši učitelia a vychovávatelia zmieňovali, že existujú. Úžasné, existujú, ľudia s dobrým srdcom, charakteroví, dokonca láskyplne charakteroví. Jednoducho založení ľudia, asi v tom je ich sila, prepych. Hrdiť sa niečím takým im ani na myseľ nikdy pravdepodobne neprišlo, lebo všetko príjemné z nich tieklo samovoľne. Iste si toho vôbec neboli vedomí.

Fascinovala mňa hlavne ženíchova matka a jeho otec. Niežeby boli zvlášť mladí, ako rodičia. Zistila som pri nich, že nie mladosť veku je podstatná, ale mladosť chovania. Takmer nepili. Síce s pohárikmi chodili pomedzi hostí, ale si s nimi len krátko upíjali. Ohromujúce. Už celkom neuveriteľné bolo, že si mňa zobrali k ich blízkosti, aby sa mohli aj so mnou vyfotografovať.

Máme ohromnú sestru. Zaobstarala neveste prekrásne biele šaty. Viem, že budem pri nej na fotografii takmer stratená, ale podstatné je, že sme sa tešili zo svadby všetci. Perličku pozornosti od svadobníkov si hlboko vážim, usilovným úsmevom s pohladkaním ruky budúcej matky mojej sestry to preukazujem. Ona mňa dokonca v krátkej chvíli pri tejto príležitosti i objala. Moja radosť vtedy bola bezhraničná.

Aby som sa na svadbe nenudila, zaobstarali mi partnera. Pocit nedefinovateľný. Veselý partner mal sympatické chovanie, venoval mi pozornosť, o ktorej som vôbec, ale vôbec ani len nesnívala.

I keď som hluchonemá, mám normálne, prirodzené ženské cítenie. Usilovná predstava mojej budúcnosti, s ním, pravdepodobne nadobudla parametre telepatie. Jej energia vyslala k objektu skrytej sympatie patričné lúče. Dvojičkám predsa spravidla prisudzujú sudičky šťastie rovnako.

Mojej sestre, dvojčati, sa narodilo dieťatko. A kričalo, kričalo bez prestania. Ako sa len hnevalo, keď k nemu nik hneď nebežal. Situáciu zachraňovala svokra môjho dvojčaťa. Snažila sa byť vždy naporúdzi. Žili spoločne, moje dvojča to privítalo s radosťou. Zdôverila sa mi, konečne, aspoň s niečím, ako sa bojí výchovy dieťaťa.

Len o niekoľko minút neskôr narodenú, moju sestru jednoducho našiel anjel šťastia.

Môj život sa začal prejavovať v rysoch krásneho farebného svetla. Duša jasala, myslela som si, nič nemôže jej radosť narušiť.

Pokiaľ sa ten chlapec nenasťahoval ku mne na dlhé zimné večery. Viac by mi vyhovovalo, keby sa objavoval cez deň.

"Asi má o mňa obavy, aby mňa niekto nepovolaný nenavštívil," pozmenila som pôvodné tiché námietky.

O niekoľko pozemkov nižšie stála chalúpka s oveľa mizernejším vzhľadom, pri porovnaní s našim domkom. Žil v nej muž, vysoký, štíhly, radovravný, so svojou matkou. I keď vekom starší, ale bol veľmi zaujímavý. Musím s pravdou von. Páčil sa mi. Asi som sa mu zdala veľmi mladá, alebo pri mojej hluchonemote nezaujímavá. Neviem. Nepamätám, že by mi venoval niekedy pohľad čo len bežnej sympatie človeka.

Ďalšie domy, moderného vzhľadu, nachádzali sa poniže nás, za úzkym pásom lesíka, nie veľmi blízkom.

Nikdy mňa nenapadlo, báť sa života na samote.

Môj priateľ mi prinášal samé prekvapenia, čo sa týka spoločného života s ním. Bol čím ďalej otvorenejší, čím ďalej bezprostrednejší. Milý obličaj sa dosť často, ba, čím ďalej viac, menil na nepoznanie. V negatívnom zmysle slov.

Postupne mňa z neho premkýnala hrôza. Myslela som si, s odchodom rodičov do zdravotných špeciálnych ústavov, viac sa fľaša alkoholu v tomto dome neobjaví.

Nepovažoval za potrebné, ďalej sa pretvarovať.

A ja som si veľakrát myslela, keby sa snívané dieťatká kupovali, nie plodili. Už len pohľad na posteľ, alebo pocit blízkosti postele, stával sa pre mňa traumatickým zážitkom. Chúlila som sa do najtmavších kútov miestnosti. S jeho odstrašujúcim úsmevom na tvári sme sa hrali na mačku a myš, nie na mačku, na kocúra a myš. Vždy víťazil, pri ponižujúcich spôsoboch divej arogancie. Nepovažoval mňa za človeka, nepovažovala som sa za človeka. 5

"Keby som tak mohla nahlas kričať," burácali nemé ozvy, úpenlivo prosiace o zoslanie spásy.

Boli vzácne chvíle, pri ktorých som nemohla veriť, že s ním prežívam neľudské krutosti.

"Keby alkohol neexistoval," kričal hlas v hĺbke môjho vedomia.

"Keby aspoň na chvíľu sa vrátila dvojčatina svadba," želalo si moje srdce.

Pri takýchto príjemných výkyvoch spolužitia som mu hladkala ramená, kým spal, a teda vôbec o tom nevedel. Tešilo mňa to, lebo som mu mohla prejavovať hladkaním lásku donekonečna. Bez poplatných ponižujúcich nárokov.

Schádzala som do dediny na nákupy. Za každého počasia, i keď veľmi snežilo.

Môj priateľ mal rád dobré jedlo. Niekedy dokonca i varil. Vtedy mi dovolil len pozerať sa, krása. Pohodlne som si na posteli sedela, popritom som sa hrala s mobilom a vypisovala obľúbenej sestre, ktorá pripravila dvojčati svadbu všeličo, napríklad :

"S o s, mám sa dobre. Som už takmer dospelá, viem sa o seba postarať."

V týchto dňoch liezla zima s mrazivými teplotami do všetkých kútov.

Ja som sa konečne ocitla v obchode, a nakupovala, pomaly, aby sa mi prehrialo telo, popritom som pozorovala ľudí.

Ľudia sú pracovití. Ešte aj v takýchto mrazoch odhŕňajú sneh, dokonca podľa možností i na poľných cestách, vedúcich k obydliam na kopcoch.

Vykračujem naspäť, strmou, zasneženou, ale upravenou cestou, so sklonenou hlavou, s mysľou zameranou na teplo v dome. Sledujem povrch trasy, obdivujem hladký cestný snehový povlak, usilovne rovnomerným krokom postupujem ďalej. Obojstranne navalcované haldy snehu povedľa cesty mňa nemajú prečo zaujímať.

Zrak však predsa len zamieri aj mimo rámca pešieho chodníka. Všetko je tak biele, biele viac nemôže byť. Niekoľko metrov predo mnou som zazrela tmavú machuľu.

"Aké najväčšie vtáky existujú v našich končinách? Chudák vták, zamrzol. Príčin môže byť niekoľko. Predovšetkým, asi bol vysilený pre nedostatok stravy."

Nebol to vták. V závale snehu mierneho brehového svahu si sedela postava ženy, v rovnošate železničnej sprievodkyne. Pozerala na mňa, bez jedného mihnutia oka. Pozerala, bezo zmeny pohybu, vlastne bez žiadneho pohybu.

"Keby som tak vedela nahlas hovoriť." Veselo som sa na ňu aspoň usmiala. Nereagovala. Bola hlboko zamyslená, možno veľmi unavená. Zamávala som jej na pozdrav.

Žena naďalej na mňa bez mihnutia oka pozerala, s fešne nastoknutou železničnou čiapkou na hlave.

Moje nákupy už ležali vysypané na klzkej ceste, ja bez pohnutia pozorujem vzpriamene sediacu ženu. So záľahou snehu za chrbtom. Už by vlastne mala vstať. Mojimi dávno naučenými pohybmi ju k tomu vyzývam, so širokým povzbudzujúcim úsmevom.

Poznám ju. Je to pani z toho najväčšieho domu, ktorý sa na týchto stráňach nachádza. V lete na jeho oknách kvitne more muškátov. Či sa tiež niečoho takého dožijem, ešte neviem. Je to ale moja výsostná túžba. V duchu som si už dávno vytýčila métu existencie osobného života. Množstvo muškátov po oknách bude signalizovať symbol mojej spokojnosti, životnej.

Táto podvedomá meditácia teraz stráca na význame. Čosi tu nastáva mrazivé, nielen preto, že mrzne. Tá žena príliš dlho na mňa pozerá meravým pohľadom, bez čo len náznaku mihnutia oka, alebo, trebárs, pohybu pier.

O strachu som vôbec neuvažovala. Vykročila som k nej. Val snehu sa spopod nej uvoľnil, asi som ho narušila vlastnou postavou. Žena sa naklonila, stále na mňa pozerajúc klátila sa pomaly, pomaly smerom ku mne. Bez jediného ďalšieho samozrejmého pohybu nakoniec nosom zaryla do rozsypaného snehu. Meravá hmotnosť tela spôsobila posun po zľadovatenom povrchu smerom na cestu. Telo sa zošmyklo na ňu skôr ako som sa vrátila ja.

"Asi príliš dlho oddychovala, oddych spôsobil skrehnutie."

Strhla som niekoľko smrekových haluzí.

6

"Ako dobre, že mám rukavice. Vetvy sú veľmi ťažké, je na nich príliš mnoho snehu." S námahou som ju na ne natiahla.

"Pani, ste totálne skrehnutá, napriek tomu, nebojte sa, ja vám pomôžem," ubezpečovala ju moja myseľ. Nebolo to však vôbec jednoduché, lebo čečina bola neohybná, mráz ju taktiež poznačil. A ako naschvál, mráz stále pretrvával. Chvíľami mňa prenasledovali zimomriavky, chvíľami som sa potila, ale častejšie mi bolo zima.

Roztvorenú tašku s antikorovou nádobkou, vysypanými drobnosťami pri nej, pohodenou roztvorenou peňaženkou obďaleč, nechala som na pôvodnom mieste.

Vlastne som si tie veci všimla až z patričnej vzdialenosti, keď som si fúkala na skrehnuté prsty a súčasne mrvila prstami na nohách.

"Až budete pani doma, pošlete niekoho od vás po vaše osobné veci."

Cesta s premrznutou ženou trvala veľmi, veľmi dlho. Aspoň mne sa tak zdalo. Niekoľkokrát sa zosunula na cestu, bolo náročné dostať ju zakaždým na lôžko z čečiny.

Konečne som zaklopala na dvere ich domu. Rukou som stlačila spínač zvončeka. Nik sa neukazoval.

"Keby som tak vedela kričať, revala by som." Šialene mi tĺklo srdce.

Moja milá pani učiteľka, veľmi často zdôrazňovala:

"Dievčatá, my ženy sme slabé, naša sila spočíva v rozvážnosti konania."

Tieto slová mi osvietili unavený rozum.

"Som takmer doma. Zájdem pre priateľa. Ako dobre, mobil. Má zakódované svoje osvedčené S.O.S. Známe, ku komu ozvena čísla dôjde. Chvála, nie je vybitý."

Neverím, že by som nechala dvere domu otvorené. Len v lete sa to stáva. Alebo je priateľ na tom protivnom poľnom vecku? Vchádzam do izby, naťahujem zvedavo krk ku posteli.

Som príjemne prekvapená. Priateľ ešte spí.

"Len prečo je oblečený? To nebol, keď som odchádzala. Prečo leží na perine? Spal, zakutraný po uši, takmer ho nebolo kvôli nej vidieť, keď som mu dávala pusu pri odchode. Raz už neviem odhadnúť, čo to má pod hlavou za škvrny, tmavočervenej farby. Prečo je pri jeho hlave rozbitá fľaša od alkoholu? A prečo je veľká skriňa s odevmi naširoko roztvorená?"

Zabudla som na všetky užitočné rady. Som v dokonalom kolapse. Moje oči iste vyzerajú ako oči štvaného zajaca, alebo nejakej horskej zveri. Sama, sama, nie, už tu nechcem žiť. Moja sestra, asi najstaršia, mala pravdu. Ktovie ktorý z oslepnutých rodičov sa kedy vráti, a či sa vráti.

Volám, S.O.S.

Čo zatiaľ? Na ženu, skrehnutú, ležiacu pred jej domom, stojacim niekoľko zasnežených lánov nižšie od nášho dvora, zatiaľ nemyslím.

Akosi divne mňa začali bolieť kríže. Vlastne, akoby mňa niečo neviditeľné, zlovestné, prelamovalo, aby mi spôsobovalo bolesť, v krížoch, v bruchu.

Potriasla som priateľa. Naliehavo som triasla celým jeho telom.

"Prekliaty alkohol," zúfalo vrieskalo vo mne. Kliatby sa pretekali, jedna odpornejšia od druhej. Nevedno akou zemskou príťažlivosťou sa mi zapichol do temena kúsok skla.

Spomenula som si na dvoch ľudí, žijúcich poniže nášho domku. Na milo pôsobiaceho muža, predovšetkým. Ešte tu je predsa niekto, kto iste pomôže.

Niet iného východiska.

"Keby som tak vedela rozprávať. Musím ho tu priviesť, aby pochopil, že treba ihneď volať lekára," myšlienky a ich obsah vniesol do mojej duše upokojenie.

Ponáhľala som sa. S neustávajúcimi bolesťami v krížoch, v bruchu, borila som sa zaviatymi medzami nadol. Pri strachu o priateľa som si vôbec nevšimla. Že krvácam.

"Klop, bude ti otvorené," pamätám si na poslednú moju myšlienku. Pri dverách záchrancu.

7

Tu, v nemocnici mám dosť času uvažovať, komu mám ďakovať za záchranu. Žiaľ moje dieťa lekári zachrániť nedokázali.

Odložila som knihu básní úžasného moderného slovenského básnika. Dvojča navštívilo bunečnú smoliarku. Aj s našou, asi najstaršou sestrou. Rýchla posunková reč spolu s rýchlym hovorovým jazykom sa predbiehajú v informáciách. Prečo obidvom vidím slzy v očiach?

Pochopila som.

Dvojča so slzami v očiach mi našou rečou zdelilo veľa neuveriteľného.

Obdivovaný sympatický muž. Kópia z postáv nejednej klasickej filmovej legendy, v mojich očiach určite.

Volal rýchlu pomoc, tým gestom mňa šľachetne zachránil. Nevedno čo ho k tomu viedlo.

"Niekto zo susedstva má na svedomí jeho slobodu. Hovorí sa, že je to dcéra matky, ktorú našla zamrznutú pred dverami. Údajne na nej objavili stopy po násilí."

Posunková reč môjho dvojčaťa nikdy taká výrazná nebola, aspoň nepamätám. Ruky sa jej mihali, lebo rozum hlavy držal mnoho súvisiacich informácií, a dvojča to chcelo všetko spracovať, pre mňa.

"To je veľký omyl, ten krásny muž by nebol nič takého schopný," bránila som v duchu srdcervúco môjho záchrancu. No hlasu nemého človeka môže porozumieť len sám najvyšší.

Dvojča ďalej pokračovalo vášnivo posunkovou rečou vo vysvetľovaní.

V duchu nahnevane, odmietala som každé jedno slovo, mierené v negatívnom dosahu na moju hviezdu

"Teba zachránil len preto, aby ho nespájali so skonom tvojho muža." Vysvetlené?

V tej chvíli som nebola o tom presvedčená.

Mladosť a pekný vzhľad patria k sebe.

"Plané klebety," trvala som na mojej istote, nie navonok. Niekedy sa mi darí udržať opatrnosť v reakciách.

Z ďalšieho rozhovoru s mojím dvojčaťom som vyrozumela:

"Vyšetrovali aj našich rodičov. Ich výpovede podozrenia dcéry nebohej matky len posilnili. S obavami, váhavo, ale priznali. Systematicky boli vydieraní."

Z jej posunkov som ďalej vyrozumela, nie iba oni boli vydieraní. Čo potvrdila už večnosť života dvoch ľudí, môjho priateľa a železničiarskej pracovníčky.

"A vynárajú sa mnohí ďalší, dosiaľ v strachu mlčiaci," prilievalo oheň do ohňa moje drahé dvojča. Akoby vetrilo, čo moja duša, s poháňanými úletmi od reality, vystrája.

Po návšteve sestry som zostala dvojnásobne nešťastná.

"Nestačí, že som nešťastná kvôli mojim najdrahším. I hanba za môj niekdajší obdiv k neľudskej ikone sa vo mne ustlala."

Spoznávam, tam, za bariérou ticha je život mimoriadne náročný. Budem potrebovať v budúcnosti veľa rozumu.

"Čo bráni mojej túžbe, študovať?"

8

       AKO ŽENA Z OBLAKOV

Kostým blázna

/úryvok 2. /

Šesť detí po vojne ešte rodila, lebo tak rozhodol dedinský duchovný pastier. Mať ešte aspoň šesť detí.

Vianočná spoveď v prvý povojnový rok. Nikdy na ňu nezabudne.

Vyťahovala na pozemské svetlo svetské hriechy pánovi farárovi, nechránená žiadnou spovednicou, takže okolostojaci, čakajúci na spoveď, počuli snáď každé slovo.

Ľudí k rozhrešeniu bolo nespočítateľne veľa, tlačili sa jeden cez druhého, deti pomedzi dospelých. Vypomáhali farári z okolitých dedín. K spovedi stačila stolička pre spovedajúceho farára a malá poduška pre spovedníka.

Darmo pán farár čochvíľa vstával, dával znamenie, aby ľudia zaujali miesta obďaleč. Len čo si sadol, už boli opäť na pôvodných miestach, tlačení zadnými čakajúcimi.

Čo zvedavejší hltavo zaznamenávali, vari aj do notesíka by nedbali zapisovať, hriechy, aby nimi pri niektorých nevhodných príležitostiach mohli seknúť obeti priam do žalúdka. S primitívnou dedinskou iróniou. Ochrancom si bol každý sám sebe.

Pán farár bol v obraze. Poznal životy rodín dedinčanov. I odvážnejší, pri pokušení prehltnúť aspoň niečo z nerestí, rôznorodých, pod jeho prísnym pohľadom neutajili nič.

Síce vonku mrzlo, ale kostol bol presýtený dusnotou neumývaných ľudských tiel.

Pozorne teda vypočúvaná nielen pánom farárom, napokon počúvala ona. Pred rozhrešením.

A nie nijako ľahostajne, lebo postupne jej oči zaznamenávali výraz očí prenasledovanej lane.

"Vojna nám priniesla veľa problémov. Treba ich riešiť, a ľudí je málo. Situácia si vyžaduje nutne sa postarať, aby počet obyvateľstva vzrastal. Ženy budú mať jednu z najradostnejších úloh, pri ich prirodzenom poslaní. Si silná na pohľad. Porodiť šesť detí nie je až tak veľa."

V sekunde sa spotila. Spotená bola už i predtým. Keď na sebe cítila plné údolie ľudských očí. V danom okamihu to ale začínalo byť neznesiteľné. Musela vyplaviť zo seba za každú cenu ťarchu tlaku v podobe aspoň niekoľkých slov, ak by nemala omdlieť. Lebo cítila, ešte okamih, a zrúti sa. Z toho, čo si práve vypočula.

Prestal jej vadiť poskakujúci zástup očných zreníc okolo, rozrušená, začala:

"Pán farár, prosím o pochopenie. Iste viete..., možno vám ušlo..., už som porodila dvoch synov, ...a potom, ... možno ste stratil obraz o zdraví môjho muža. Je veľmi chorý. Má silnú TBC, choré svaly, je veľmi slabý, myseľ" prehĺtala hromadené sliny, "narušenú, bol v koncentr..."

Snažila sa sypať slová čo najrýchlejšie, aby toho povysvetľovala čo najviac. Nech by len pán farár pochopil. Reč sprevádzali prosebné lúče zraku a zovreté prsty rúk.

Farárova ruka pripravená k rozhrešeniu poklesla. Bez akejkoľvek reakcie na ňu nejakú chvíľu pozeral.

Znenazdania z neho vyletelo množstvo nesúrodých výrokov, bez spojitosti, váľali sa jeden po druhom.

Len ako v podobe ďalekej ozveny, veľmi ďalekej ozveny, prerývane vnímala. Sledovať plynulosť vyhlásených odsudzujúcich, poučujúcich, a prikazujúcich slov, na to síl nemala.

"...alebo sľúbiš, rozhrešenie dostaneš, alebo sa tu viac neukážeš," končil s jedovatým očakávaním. Pozoroval ju chvíľu uprene, sokolie oči, za okamih nastolil prikazujúcu otázku:

"Teda, sľubuješ?"

Znovu podvihol ruku k rozhrešeniu. A čakal, otázka krátkosti času, v predstieranom pokoji, s istotou, pozerajúc spopod obočia na vlniaci sa dav farníkov.

"Áno, pán farár," zašepkala krotko. Vydýchli si predovšetkým okolostojaci. Zároveň boli sklamaní, že pán farár spovedné predstavenie tak rýchlo ukončil.

Dedinský človek bol azda od praveku vedený k pokore, pri cielených zámeroch. Tento fenomén sa nijako nemenil ani v pohnutom období. Povojnové časy zaznamenávajú deštrukciu mysle, činov, akéhokoľvek významu. Niet sa čoho logického zachytiť. A už vôbec človek nevie vystihnúť odhad stupňa zdravého uvažovania.

Vzoprieť sa v tých dobách, voči silnejšiemu, autoritatívnemu, práskal bič v rôznych podobách. Do najnižšieho stupňa ľudskosti. A ľudia si život vážili, veď konečne hrôzy vojny pominuli. 

Rozprávka o ľudskom srdci 

Bytosť, vznášajúca sa v snoch za noci svätojánskej, ignorovala dobiedzajúcu realitu nadchádzajúceho rána. V delíriu rozsnívania, napriek bezvýhradnému prelínaniu vedomia do reality denného svetla, bol mozog ešte stále plne zaujatý fragmentmi ubiehajúcich omamujúcich spánkových blufov. Duša akiste užívala rozkoš, aká len môže pri blaživých snívaných aktoch existovať. Jej prisúdená fyzická súčasť, mladé ženské stvorenie, evidentne nejavila známky pohybu. Dejovo pretekajúce sa snímky bezpochyby zvádzali u osobnosti vrcholný prím.

Z ničoho nič pravdepodobne priestor medzi zemou a nebom s jeho predstavením zakapal, pretože krásavica sa bez akýchkoľvek známok prebúdzania prudko posadila. Dotieravé bodanie zlatého jasu sa o stupňujúcu svojráznu intenzitu neunúvalo, keďže úmysel dokonalo nad očakávanie.

"Milovaný slnečný jas, dnes by si sa mohol mierniť. Počin tohto druhu by bol voči mne ohromne ústretový. Je pravda, ranný rozsah tvojej energie rozptýlil chvíľkovú labilnosť. Možno aj poznáš s tvojím nadpozemským vnímaním môj úmysel. Šteklivými reakciami skúšaš, či si vec predsa len nerozmyslím. Nie, nerozmyslím. A aby bolo jasné, predsavzatie si vo mne utvrdil ty. Vždy milovaný, potešujúci, utešujúci pozemský zázrak, činiteľ dobrej nálady, tiež aj inšpirátor najstupídnejších odhodlaní," nechávala voľnosť myšlienkam deva s dospievajúcim vekom, končiacou ešte časťou číslicového výrazu ,násť,. Príliš pokojne si popritom drhla zuby, vláčnymi nenáhlivým pohybmi šibrinkovala hlavicou sprchy nad sebou. Prúd vody, podobne ako slnečné lúče, spôsoboval harmóniu mysle, azyl, poskytujúci priaznivé podhubie pre štikacie témy všerôzneho charakteru, najmä však späté s jej prešpekulovanými súčasnými zámermi.

"Moji milí tuzemšťania, tiež zahraniční študenti, fajn, že som vo vašich kruhoch. Netušíte, akými prospešnými asistentmi môjho dnešného dňa sa stanete. Výlet, organizovaný manažmentom nášho školiaceho strediska, sa pravdepodobne opäť zaznamená ako náramne atraktívny. Preplnený autobus, zvučiaci výbuchmi smiechu, vytvorí atmosféru vzhľadom k tikotu srdca mimoriadne ústretovú. Moja veselosť, bez zveličenia, zapôsobí bezo sporu prirodzene. Inak ani nemôže byť. Však takýto spôsobilý dojem je vo vás usadený od prvého dňa spoznania. Zajtra, počujúc novinu, vaše zmeravené ústa v nepochopení podchvíľou zamumlú:

"Nemôžem uveriť, bola tak rozmarne bezstarostná." Zatiaľ čo ja. Ja? Och, koniec osobnému harašenému meditovaniu. Ono bude skvostom pred mojim letom k začiatku konca mojej existencie keď nastane konečne nič. Nič, točené totálnou večnosťou. Stopka pozemskému dychu. Teraz však najbližšie hodiny zaranžujem na perfektné bludisko samopašnosti. Mám všetko? Ideme. No moment. Čo s veľkou batožinou?"

Skladala, ukladala, práca ju znenazdajky znervóznila. Zamkla, vykročila v ústrety novému dňu. Nastúpila do vhodného autobusového spoja.

Cez tmavé sklo sledovala uličný ruch.

Hlava filozofovala: "Bežný denný stereotyp. Dovtedy, kým sa myseľ nezameria na výnimočnosť ponímania stvorenia človečenstva s jeho obdivnými aktivitami prostredníctvom rozumovej časti mozgu."

Zazrela ženu s tmavými okuliarmi, bielou paličkou, s povedľa krotko cupotajúcim psom. Popritom permanentne dumala " Tí čo viac meditujúci iste nie raz narazia na jav logiky, trieštiacej úkony zmätených, či skôr pomätených bytostí. Ku ktorým patrím aj ja." Posledný výraz sa prikmotril podružne uštipačne.

Oči mihali neustále po vonkajšom ľudskom rámuse. Nemohli obísť bezdomovca, sediaceho na zemi, s nezahalenými pahýľmi nôh, klobúkom pred sebou.

"Kedysi otec k tomu nemal ďaleko. A teraz? Kde sa teraz asi nachádzaš, otec, pyšný na tvoj osobný kredit, zázračne omračujúco pozmenený od istého neznámeho dňa? Opustil si matku kvôli ctižiadostivej mačici, ktorá ti zaplavila tvoju rozumovú komôrku s múdrym naučením: "Život je už taký. Zamilovala som sa do teba, sú veľké, postarajú sa o seba." Pekne si mi vašu vzájomnú lahodnosť reprodukoval. I krátke vedomie vydedukuje, tvoje rečnícke schopnosti na verejných pódiách si ju podmanili. Možno práve jej premilený úsmev prebudil u mňa podrazené signály vraj aj možnej slepoty. Úsmev snáď ani nie. Skôr ostrosť jej utkvelého monitoringu vyhrotila nevšímajúce očné zápaly. Stvoriteľ udelil človeku aj idiotstvo. Môžem si teda dovoliť mať idiotské názory. Ja ich takými ale nevidím. Faktom je, môj zelený neliečený zákal mňa pomaly ale iste dohnal k, vraj sa tomu hovorí, depresiám. Ešte tak by chýbalo aby o nich niekto vedel. Mladosť je predsa veselosť. Čulá jašterička chovania, náramne užitočná. Ňou si uvzato prekrývam smútok z matkiných doškriabaných podarúnkov od manžela. Klamem ňou zároveň všetečné prostredie. Tiež i napospol príjemné okruhy, nahustené mojimi milými kamarátmi. Mamička, ty vôbec nemáš poňatia, čo mňa drží nad vodou. Vlastne držalo do dnešných dní.

"Rozvádzam sa," vypočula som si slogan tejto doby, bez toho, žeby si o tom vedela. Poviem ti, zachytiť taký kreditný výrok úplne náhodou , následne ho stroviť, je niečo ako absolvovať zvláštnu škótsku sprchu. Pri tomto druhu netreba ani vody, a telo je celé oblievané horúcou záplavou, v neurčitom minútovom okamihu meniacou sa v ľadový povlak, rýchlo sa roztápajúci. Dodatok k výroku: "Nečiahaš jej ani po päty, nič si v živote nedokázala," si vyprosil ďalšiu dávku ráňajúcej, náporovej rarity. Už nemusím hľadať pojem tohto špecifického výrazu. Prakticky bolo prevedené, dokonca v kúpeľni s moderne nastaveným sprchovacím vybavením, ale bez jeho použitia.

"Chcem byť tiež šťastná," zverilo sa mi pri pozvanej zmrzline chúďa nešťastné. Zmrzlinu v cukrárni narafičil otec. Vyberaný zmrzlinový pohár so šľahačkou a pridanými mnohými volovinami mi chutil, pokiaľ sa nepristavila pri nás geniálna dáma, otcom tak nazývaná. Zostala som v duši strašne nasršená, pretože som nemala pri sebe rozžeravený kutáč. Práve ten kutáč, s ktorým som sa pohrávala pri krbe kedysi na chate, keď nás údajne čírou náhodou navštívila pani nado mnou stojaca.

Vtedy, pri víkendových relaxoch, mi veľa perličiek ušlo.

Napríklad s veselou tvárou od stola odchádzajúca mamička. Kráčala k tesnej kuchynke s cieľom, uvariť kávu. Za bezstarostnej ľahostajnosti vnemy registrovali, pri tichom chvíľkovom začudovaní, že jej tvár, potiahnutá prívetivosťou, krok po kroku kamenela. Pri unikajúcich okamihoch ma idúci obraz nenavádzal na žiadnu negatívnu intuíciu.

"Pani je profesorkou na tunajšej vysokej škole, popritom prednáša aj na univerzite tretieho veku," predstavil ju otec, toho času milovaný ocko. S kutáčom som sa pohrávala, lebo mňa fascinovala žiariaca nádherná červeň. Fakt, že do chaty okrem rodinných príslušníkov nechodieval nik, myseľ brala ako dávnu samozrejmosť. S nefalšovanou dobromyseľnosťou duša zafandila obom rodičom k srdečnej neznámej. Osviežila prítomnosťou stereotyp pobytov na chate. Osobne som žasla nad jej informovanosťou o autobiografiách treťovekových študentov. Vonkoncom ma nezaujímala jej kapacita menného oboru. Prednostne moje zmysly nasávali intímne životopisy ctených poslucháčov, inteligentným jazykom postihnutých.

"Osud je zradný pán," kvalifikoval môj fenomén rozum počúvané sudičkové nadelenia u trofejí prostredníctvom návštevníčky pri žeravení už i tak červeného kutáča. Usadilo sa vo mne presvedčenie, že mňa isté ich dramatické kapitoly poučia a posilnia. Životy žili ,tie starenky a starčekovia, ako ich titulovala pani, až poviedkovo hanebne a odsúdeniahodne. "Všetko máme overené, spoľahlivými známymi zdokumentované. Fakty nevyvrátiteľné." Pádne slová si žiadali vylúčiť čo len náznakové pochybnosti.

Pri samovoľných myšlienkach poletovali chorobné oči po žiarivo pestro upravených postavách vonku. Dominovali na nich netradične atypické farby. Ostro ružová, jahodová, fialová, modrá, zelená, slniečková. Pestrý kolorit a chovanie privolávalo zraky okoloidúcich. Dúhové rozptyly ju bavili, ale prúd mysle neustával.

"Prepáč mamička, ja som ti naozaj nemohla pomáhať pri tvojom nestrávení situácie. Prihláška na kurz cudzích jazykov zaplatená, a znezrady som videla kolo seba rozmazané obrazce, občas čudné závrate. Rázne som vylúčila nutnosť posťažovať sa ti. Robievam tak aspoň telepaticky, pretože krčah trpezlivosti preteká. Som nieže rozpoltená, ale doslova rozštvrtená okolnosťami. Môj debakel je v tom, že cudzím ľuďom, nech sa zdajú akokoľvek milí, nedôverujem. Všetci sa mi vidia tuho zaškatuľkovaní len sami do seba. Sledujem, ak sa bezbranný tvor zdôverí vizuálne serióznemu človeku s osobnou chúlostivosťou, vstupujú do jeho duše supy, rozbiehajúce trhacie aktivity. Vedomie dávnejšie signalizuje osobnej zostave: "Plytkosť tvojho sebavedomia, pevnosť odvahy ti vodnatí, chudera moja." O preparát zveľadenia podlomeného optimizmu ale nestojím. Popravde, nevidím v tom zmysel. Viackrát som rekapitulovala fakty. Otec o nás nejaví záujem. Ty sa nachádzaš ochrnutá v liečebnom ústave. Ľudia nás nemajú radi kvôli zbohatlíctvu. Sestra žije v zámorí. Stýkať sa s príbuznými je bezúčelné vzhľadom k monotónnym jalovým frázam. Až by som perspektívne oslepla, čo so mnou bude? Liečba? Momentálne je vlastne nijaká. Kolobežkovanie k lekárom sa stalo bezvýsledné.

Zverím sa ti s krátkym dialógom u zdravotnej odborníčky. Predchádzal mu celkom sľubný liečebný postup. Obvoďáčka mňa odoslala na základe sťažností k očnej lekárke. Na prvý pohľad solídna pani. Výborne na mňa zapôsobila. Pri jednej z ďalších návštev zdravotného oddelenia som spoznala pocit z bodnutia mečom.

"Očná ordinácia je zrušená." Vôbec nie nepokojná, prišla som k dverám obvodnej lekárky. Vzala som ceruzku a podpísala sa pod vyšetrenie. Inak to nešlo, aj keď sa jednalo iba o informáciu. Myslela som, stručné vyrozumenie v samej samozrejmosti bude o krátkodobosti výpadku prevádzky oddelenia.

"S obnovením činnosti očného oddelenia nepočítajte v dohľadnej dobe, a vlastne vôbec. Ordinácia je definitívne zrušená. Očné oddelenie si musíte hľadať sama." Slová s ďalekosiahlym významom, s ešte významnejšou odmlkou znamenali nadnesenú maličkosť: "Do videnia, čakajú ďalší."

"Dialóg, ústiaci do monológu, na ktorý si budeme musieť zvykať," zmienila sa pri rozhovore známa s podobným osudom.

Turizmus za očným lekárom započal. Kdesi som čítala, každý občan má právo na vyšetrenie. Právo občana je na papieri, povinnosť ošetrenia lieta vo vzduchu. Dvere sa otvárali, na zaklopanie, dvere sa zatvárali, po zakrútení hlavy v zápornej reakcii.

Aha, už vystupujem. V živote som dúhu tak blízo seba nepozorovala. A že tak živú."

"Ach, to je krásne dievča, poď medzi nás. Buď naša," obklopili ju neočakávane pestro nahodené vysmiate slečny. "Ty sa musíš s nami odfotografovať."

"Veľmi rada. Už len pre vaše nádherne farebné vlasy, netradičnú vizáž, a srdečné chovanie."

Zrazu sa pri nej pohybovalo nie klbko, ale celý húf dúhových záujemcov o fotografovanie. Vymaniť sa z ich priateľských zovretí bol dosť veľký oriešok. "Musím do školy, zmeškala by som akciu," odchádzala skoro nerada od chásky, rozdávajúcej ligot života.

Zapadla do vlastného tábora, ako inak, plného vravy.

"Prichystali sme pre vás prekvapenie. Mesto dnes žije v znamení hesla ,Idyla,. Aj my máme dovolené zainteresovať sa do okruhov, každému zvlášť blízkych. Zahraniční študenti, dúfam, budú vďačnými poslucháčmi či divákmi. Ak nič iné, radi sa včlenia do radov so zábavnými akciami. Aby som nezabudla. V zákutí mesta je priestranný stanový bungalov, kde sa môžu prezentovať amatérski literárni autori. Cirkusové šapito má tiež solídnu úroveň. Pohybové aktivity, tanec, šport, majú rovnako vyčlenené priestory. Skutočne, prostoduchá zábava sa nesie dnes celým mestom. Poďme do toho."

"No nie. Prvá a posledná moja literárna aktivita má šancu," zazvučalo dievčati v hlave. "Len či som na môj vzácny zápisník, zápisník všeličoho, nezabudla. Je druhým ,ja, takže rozhodne i toto príslušenstvo do večnosti tu kdesi musí byť," hrabala sa vo vaku.

Vo veľkom stane sa niesol bzukot šepotov, kde tu hlasných slov. Vlastne autorov počúvala porota nevedno z koho čoho len na oko vážne. Takže tréma sa spoločníčkou nestala.

"Čím nás naša kolegyňa poteší?"

"Rozprávkou o ľudskom srdci."

"Rozprávkou? Och, tie ja zbožňujem doteraz. A o ľudskom srdci? Osobne si veľmi rád vypočujem," zapraskala stolička pod rozložitým sivovlasým pánom.

Pri šume vzdialeného obecenstva čítala:

Ja, srdce, kráľ ľudského tela, malo by som sa len tešiť, radovať sa, hlavne smiať sa. Som predsa symbolom života. Symbol, ktorý s mojím prevteľovaním do ľudských tiel od stvorenia tohto sveta je prvotnou záštitou optimálneho jestvovania. Nechválim sa, ale žiadne iné súčasti orgánov u jedincov živočíšnej ríše nie sú ľudskou rukou sfarbované do takej žiarivej červene, ako je predstaviteľ môjho symbolu. Nové a nové chrliace kópie sa v ničom neodlišujú, vždy sú rovnako žiarivo červené.

Odjakživa sa zapodievam činnosťou mojich súkmeňovcov u ľudských jedincov. Úloha naozaj nevyhnutná. Nevyhnutná preto, lebo ja, symbol srdca, považujem ľudských nositeľov mojich klokotavých kópií za najinteligentnejších tvorov tohto sveta. Postupne to však vzdávam. Po stáročia, tisícročia, brázdim v tajnosti za mojimi ratolesťami, a musím priznať, zlepšenia nenachádzam. Zmocnená podstata, rovnako jej aura, len smutne konštatuje:

Žili prostredníctvom mňa ľudskí tvorovia, odetí do prírodných kožušín. Ďalšiu existenciu ľudského tvora ako takého pri nepostrádateľnosti srdca zabezpečovali bohovia z mäsa a kostí, odetí do zlatých rúch. Dávalo som ja, srdce, životy aj ich otrokom, poddaným. Bohovia z mäsa a kostí nutne predsa potrebovali pracovné prostriedky k ich upevňovaniu večného mocnárstva. Pokračujúci vývoj sa postaral o odevy, ktoré ľudské zostavy pokrývali rovnakými modelmi, bez nálepky postavenia. Len jemnosť tkanív skryto zahaľovala ich nadradenosť, či podradenosť.

Pri putovaní sa ale odjakživa zameriavam na niečo oveľa podstatnejšie.

Kolega, kráľ pána zvierat, symbol srdca koňa, sa ohľaduplne odvracia od môjho tikotu. Vesmírom sa spolu preháňame na niekoľkozáprahovom kočiari po tisícročia. Srdcia koní, čeriacich atmosféru, ustavične sa nabíjajú pozitívnou energiou. Cítia s nami, chcú nám byť nápomocné.

Výhľady dole na planétu Zem nás prítomných nijako netešia. Aj keď v obmenách pravekosti dôb, ale fenomén istého druhu pretrváva dodnes. Naše poznatky si neodporujú. Jedno zlo bije druhé zlo. Ľudia padajú na zem v prachu hliny, ďalší po nich stúpajú, za nimi sa rútia ťažké stroje, nechávajú za sebou ruiny príbytkov. Členovia parlamentov strádajú vzájomnú úctu kvôli prevzatiam moci. Ich pokrytecký útočný či obranný krik počuť až za hranicami vesmíru. Deti šikovných mocných ponižujú deti bežných smrteľníkov. Necharakterní silní zneužívajú slabých. Ženy sa nenávidia kvôli malichernostiam. Namiesto sympatického súžitia hľadajú cesty k zosmiešňovaniu.

"Prečo touto posadnutosťou sú ľudské srdcia tam dolu tak trestané od praveku? Predsa vývoj im dal školy, filozofov, učiacich k ľudskej zhode." Cítim, ja, symbol ľudského srdca tu hore, že aj symbol srdca pána zvierat, koňa, vedľa mňa sa nachádzajúceho, kladie si podobnú otázku.

Zarmútení, zrazu pri náhodnom odhalení, začali sme oplývať ohromným optimistickým pulzom. Zem nám zviditeľnila ženy, privádzajúce na svet maličké ľudské stvorenia. Obaja sme sa na seba pozreli. Obaja sme optimizmom zajasali.

"Nie je možné, aby táto nová pozemská generácia nezariadila vzájomnú láskavosť," cirkuloval v nás prebudený pozitívny pulz, spôsobujúci príjemné teplo prúdiacej krve."

Chvíľa nádejného povzbudenia.

Znezrady sme spoločne zaváhali.

"Poďme sa radšej poradiť s budúcnosťou," šepkala nám skúsená stálica našich sŕdc, kým niekoľkonásobný konský poťah zintenzívňoval plavný pohyb vesmírom. "Stojí za to, zabojovať o láskavé nažívanie novej generácie tam na zemi.

Zaklopali sme na dvere budúcnosti. Brána sa dlho neotvárala. Boli sme neodbytní. Nakoniec sa stalo. Pani budúcnosť nás prívetivo, i keď zdržanlivo, uvítala. Trpezlivo si vypočula dôvod našej smelej návštevy.

"Lenže ja na rozprávky neverím. Verím na rozum ľudí tam dole, ktorý je humánne cibrený úžasnými múdrymi osobnosťami planéty Zem. Ostáva nám len všetkým veriť, že ich cielená ľudomilnosť bude raz naplnená, a vzájomná úcta bude úprimne prýštiť zo srdca každého človeka. Až sa tak stane, rozkvitne jedna nádherná rozprávka, rozprávka prítomného pozemského života. Vtedy začnem milovať rozprávky aj ja. Z jediného dôvodu, rozprávka sa stane skutočnosťou. "

"Skončila? Ďakujeme. Kto nám ešte niečo prednesie? Nech sa páči."

V podvečerných hodinách, plná zážitkov, zmáčaná búrkou, z nohy na nohu sa blížila k miestu činu. Dávnejšie vyhliadnutého.

Pod mostom sa nachádzala veľká skala. Detské roky pri spomienkach sú bratom či sestrou dospievania. Takže si dobre pamätá, rodičmi, nielen jej rodičmi, bola návšteva skaly striktne zakázaná. Z jednej strany oblá, pri suchom povlaku sa hravo po nej vyšlo k jej hrane. Z opačnej strany nevyzerala tak sympaticky. Síce z nej skákali v lete do vody rovesníci, ale ona k tomu odvahu nikdy nenašla. Povyše skaly sa ťahal úzky starý most. Bol užitočný ledva tak milencom, zriedkavo k nemu zatúlaných. Tiež bicyklisti sa radi pozastavili aby sledovali vodnú hladinu, pokojnú s rybami, nespútanú s poletujúcimi vtákmi a hmyzom ponad ňu. Vyhovoval jej dnes jeho opustenosťou, mimoriadne. Aj rozbujnená voda sa valila ako na objednávku.

"Tie veľké tmavé vtáky ako sa volajú? Krúžia, krúžia, akoby sa k niečomu chystali. "

Sedela na vrcholku skaly, v pokojnej tichosti. Zeleň prírody navôkol vlhkosťou nádherne zmatnela. Nad obrysmi lesov, kopcov, sa objavili červenkavé zory, kde tu bielymi oblakmi narušené.

"Atmosféra po búrke ako vyšitá." Uvelebila sa pohodlnejšie. "Prerosená vzdušná flóra, si opojná."

Meditácie si ju podmaňovali, nebránila sa im.

"Takúto mierotvornosť v duši nepamätám. Naozaj sa niekedy snúbi realita s romantickou fantáziou." Zbožne sa opíjala živou, rôznorodou zeleňou prírody. Ani sa nepohla. Široko ďaleko vtáčika letáčika nebolo.

Víly života v pozadí číhali, dúfali, krehké prstíky spínali. Vysielali životodarné náboje k mozgu dievčaťa.

"Ach, aké krásne mladučké dievča. Ty predsa nesmieš tento váš svet tak skoro opustiť. Život máte drsný, ale aj krásny. Čo taká pozemská láska. Nikde inde, ani v troch iných vesmíroch sa nenájde podobný úžas. Ži, dievča, ži."

"Mamička, som na rozhraní. Začínam váhať. Nazýva sa cúvanie z rozhodnutia zbabelosťou? Predsa eventuálna slepota sa javí zatiaľ byť len eventuálnou. Budúcnosť miluje zmeny. Aj priaznivé. Je vlastná všetkým a všetkému. Snáď som nie výnimka. Dorobím tebou zaplatený jazykový kurz, vrátim sa k tebe, budeme spolu žiť."

Zamierila očami k starému mostu. Zaujali ju dve ako z neba spadnuté osoby.

"Snáď sú to len náhodní prechádzajúci. Narúšate mi súkromie, vážení," glosoval vnútorný hlas.

Snažila sa zistiť ich pohlavie. Zamerala sa na artikuláciu. Rozhovor pretŕhal smiech. Klokotavý smiech charakterizoval tak mužský ako ženský zvuk. Niekedy dokonca akoby ich ozveny splývali.

"Miernite sa, rušíte pokoj prírody," odosielala im éterom upozornenie.

Bola pre nich doslova nič. Nevšímať si, slabé slovo. Vlastne chovanie naznačovalo, svet sú len oni dvaja.

Opatrne vstávala. Zvedavosť nie je bohvieaká cnosť. Nad konaním sa nezamýšľala. Jedna z čŕt človeka. "Činí, chudák, nevie čo činí," hovorí sa príležitostne. O nej platilo čiastočne.

Dvíhal ju totiž hlavne mužský smiech.

Kedysi, áno, rozliehal sa tento ráz smiechu po ich dome. Rozliehal sa v tom krásnom čase, keď ich rodina nebola nikým atakovaná.

"Iste ušný klam. Kde by sa tu vzal. Či vzali? Čo moje oči? Mám sa ešte na ne spoľahnúť?"

Vzopäla sa celou výškou tela. Sústredila zrak a sluch. Celou energiou sa zamerala na jeden bod, bod prezentovaný mužom.

Príručnú tašku s obľúbenými vecičkami si popravila. Trocha jej zavadzala pri výpone.

"Si to ty? Donedávna nazývaný otecko?"

Pochybovanie sa prehlbovalo, prehĺbilo sa o to viac, keď prvýkrát uvidela milovanie muža so ženou. Vedomí si samoty, náruživosti medze nekládli. Padajúcu blúzku do kalnej rieky si vôbec nevšimli. Jej jemnosť spôsobila, že sa do vĺn nijako neponáhľala. Pomaly sa vznášala nad hladinou búrlivej rieky, napokon ňou bola pohltená. Plamennou spontánnosťou milovania bola omráčená nielen ona ale iste i prostredie.

"Nie, to nemôže byť on. On v spoločnosti, ba i pri prechádzke lesom, pokiaľ pamätám, ani len za ruku nikdy mamu nechytil. "Láskania musia mať intimitu," zmienil sa kedysi. Hlboko som sa mýlila," upokojovala sa, a kládla chodidlo na pôvodné miesto. Ktoré pôvodným nebolo. Taška jej pravdepodobne dopomohla k strate rovnováhy.

Padajúc do prelínajúcich sa kalných dlhých kĺzavých vĺn neodtŕhala upätý zrak od vzďaľujúceho muža.

Pri vrcholení aktu, pri vrúcnom maznaní, úplnou náhodou zalietol zrak muža k vodnej hladine.

"Zazdalo sa mi, že padol nejaký človek do vody. Ale odkiaľ by padol? Na moste sme predsa nikoho nevideli. Ty si videla niekoho?"

"Moje oči, moje všetko patrilo a patrí len tebe."

"Tak predsa, predsa len skončila skutočná rozprávka o jednom ľudskom srdci," strácali sa v ozónovej atmosfére sklamané víly. 

Krátky úvodný úryvok z románu Ako žena z oblakov. K tomu krátka anotácia: Životom bitá stará žena/pardon ženy nestárnu, žena požehnaných rokov/ sa topí v spomienkach- vojnové, povojnové roky s ich dramatickými dosahmi až do súčasnosti. Alžbeta Rašová 

Prvá kniha voľnej trilógie

AKO ŽENA Z OBLAKOV

I.

Kostým blázna

úvodný úryvok

Tmavá noc a biely deň.

Nenávidela tmavé noci. Keby vôbec neexistovali. Keby navždy, vždy existovali, iba biele dni. Zintenzívnené výlučne slnečným jasom.

Vtedy je všetko priehľadné, v človeku sa rozpráši veľa nepochopiteľných zámerov. O jej otcovi to teda v každom prípade platí. Cez deň je krotký, zalezený v kúte hocičoho, záhrady, domu, izby. Vždy v rohu niečoho. Nik sa ho cez deň nemusí báť. Sú dni, ojedinelé, počas ktorých sa s nimi rozpráva, vedie normálny život zdravého človeka.

Deťom, svojim, nikdy neublížil. Čo sa týka fyzického pojmu, to nikdy. Čo sa týka dojmu života ako takého, to už je na uváženie.

Vždy zahĺbený do seba. Protivné, trápne, bolestné, čokoľvek, len nie prívetivé. Prívetivosť a otcovská nežná jemnosť k deťom. Existuje, v iných rodinách so samozrejmosťou. V ich rodine nie. Prečo, tisíckrát opakovaná otázka do vetra, kam inam? Ostatne, energia vetra sa už postará. O rozptýlenie tejto nemožnosti nezmyselnej prosby. Otcovsky milý cit, utápajúci sa v zbytočných nádejach. Trpela touto absenciou, ale neponosovala sa, nemala komu.

Uhýbala od života v rodine. A hľadala. Zlatý lesk života, v osobe niekoho veselého, spontánneho, s vôľou rozprávať sa, trebárs do polnoci, a vzápätí od polnoci. O hocičom, len aby nemusela existovať v ulite ticha.

Jedna zo šiestich nechcených dcér.

V tvrdohlavosti ustavičného hľadania, ako v duši tak aj v prostredí mladosti priateliek a priateľov, zanovito si nevšímala matkino rozčarovanie z jej chovania.

Ktorá si tak v duchu žiadala zastaviť roztopašnosť činov najmladšej, nedospelej dcéry.

"Strašne skoro sa hrnieš do drám života," kričala v duchu na dcéru, s hnevom.

Chcela by jej toľko dôležitých vecí povedať. Pretože ona, jej mama, má k tomu reálne dôvody, tvrdo reálne dôvody.

Možno je dobre, že o skrytých skutočnostiach dcéra nevie, možno.

Jedno jej raz však povedať musí. Kým nebude neskoro. Aj napriek obavám, že k nej, ako k mame, zanevrie.

Vychádzajúc z podstaty pôvodu zrodenia by totiž bolo najrozumnejšie, aby si vôbec, ale vôbec, nezakladala rodinu, rodinu s deťmi. Už teraz vie ako dcéra zareaguje. Nestratí ju celkom, čiastočnú stratu však u nej zaznamená.

Vlastne, jej je ľahostajné, či to prežije. Je zocelená, vie, pravdepodobne áno. Aj to vie i napriek všetkému, pravdepodobne ju bude dcéra naďalej milovať, v podvedomí rozhodne. Len reálny život prinesie veľa nedorozumení.