Anna Ursíni

Dobrý deň. Volám sa Anna Jamrišková. Som členkou LK Duria v Martine. Od Táničky Sivovej som dostala Váš mail s júnovými témami. Píšem pod menom Anna Ursíni-Jamrišková. Vydala som si vlastným nákladom a doslovne svojpomocne, päť kníh. Od tretej knihy sa zaujímam o klasické lyrické formy. Štvrtú knihu, Kamienok v mozaike, som venovala sonetom. Piatu, Sny opadaného lístia, okrem iného, hlavne nónam. Teraz som sa zase vrátila k tej najkrajšej lyrickej forme - sonetu. Hoci jeho obsah nie vždy pojmem lyricky.

Od května 2020 autorka publikuje pod jménem Anna Ursíni (poznámka vkladatele)

 Reportáž Kniha Turca 2020. Dnes som ju objavila na YouTube. Ešte raz ďakujem za podporu.

Pozdravuje a všetko dobré želá AJ.

https://www.youtube.com/watch?v=L5AXIQhhTe8

BÁSEŇ K FILMU ROZPRÁVKA O PUTOVANÍ
(venované Alexandrovi Mittovi)

Kde láska a múdrosť
do jednoty sa spoja
kde svornosť kraľuje
nezmôže nič sveta zvoľa
Na cestách vydedencov
nepremáča zlo

Do rozprávkových šiat
krutosť jestvovania odela sa
za slasťou striehne strasť
v zlate nie vždy je pravá krása
Do skrinky po nádej treba
siahnuť na samé dno

Pod plášťom umu
vzlietnuť do výšok
okúsiť aj pád
svetlami temnoty
obalamutiť sa dať
Nerátať že v boji s tmou
vysilené dobro uplatní si
nárok dokonať

Na cestách múdrosť všetko zdolá
nepremôže však vlastnú smrť
Aj naše snahy v ohni zhoria
poznatky ľudí iskry vo vetre sú
a nehodná pár centov mrť

Láska opustená ostala tu žiť
Ja s Martou ochotná som bola
vzlykajúcu hruď tak ako ona
zemi na Orlandov popol položiť

AGNOSTICKÁ
(venované učiteľom z FF UP)

Možno Gorgias pravdu mal
Nepoznateľnosť súcna
paradoxmi keď dokázal

Azda Platón pravdu mal
V jaskyni pripútaní len tiene ideí
vidíme keď povedal

Možno Hume pravdu mal
Existovať znamená byť
vnímaný keď napísal

Azda Kant najlepšie to vedel
Jeho vec o sebe nedostupná zmyslom
bola vo filozofii predel

Možno jav vytrhnutý zo súvislostí
umožňuje elitám zbohatnúť
na všadeprítomnej ľudskej všetečnosti

Azda prehnaná dôvera k vede
vnemom dostupná skutočnosť
na bludné chodníčky nás vedie

Nemožno veriť v neomylnosť vied
ich objavy vedomosti dočasné sú
čo liečiť malo časom zmení sa na jed

Nemožno rozumom dotknúť sa hviezd
Cez galaxie a temnú hmotu
dajme sa láskou demiurga viesť

ODKAZ
(pre mocných tohto sveta)

Najdôležitejšie je
uvedomiť si
že Slnko nevychádza
ani nezapadá
Zemeguľa nás otočí
každých 24 hodín
okolo svojej osi
a iba vďaka tomu
nezhoríme
či nezamrzneme
... a celému vesmíru
je úplne jedno
že ľudstvo speje
k sebazničeniu

ODKAZ
(pre bezmocných tohto sveta)

Najdôležitejšie je
nenechať sa zotročiť
z odvšadiaľ
útočiacimi
informáciami
kampaňami
a konzumom
Žiť jednoduchý život
rešpektovať zákony
PRÍRODY
mať úctu k pôde
sadiť stromy a kvety
a šíriť lásku
vo svojom
najbližšom okolí

DECEMBROVÁ

Kdesi na pomedzí hmlistých rán
prikráda sa nálada clivá
spomaľujú sa kroky túžby
nie zelené - sivé si všímam
Do snov opadaného lístia
unavené telo si líha
Čas rozprestiera sa mimo mňa
inak jeho plynutie vnímam
akoby na hodinách dejov
kyvadlo prestalo sa hýbať
deň týždeň mesiac - celý život
do jedného bodu mi splýva
Neuveriteľné zdá sa mi
že jar leto jeseň som žila
Na spomienkach je nasnežené
na duši ustlala si zima

ČO NÁS OCHRÁNI PRED PANDÉMIOU

alebo

AKO V JEDNEJ KRAJINKE PREŠLI NÁKAZE CEZ ROZUM

Kde bolo, tam bolo, bola jedna malá krajinka v strede Európy. Väčšina jej obyvateľov žila stáročia z ruky do huby a zo dňa na deň. Zato však žili šťastne. To asi preto, že im to tak vyhovovalo. Zakaždým, keď sa mali trochu lepšie boli nespokojní a zvolili si takých vládcov, ktorí všetko vrátili do starých koľají. Tak to išlo roky a vždy sa tešili, že sa môžu mať zase zle. A v práve v tomto čase sa po svete rozšírila nebezpečná nákaza. Nebezpečná preto, lebo sa ľahko dostala do človeka, a vôbec o tom nemusel mať ani potuchy. V ňom sa namnožila, a keď kýchol, rozprskla sa do celého sveta, nájsť si nové neresiská v dýchacej sústave iného jedinca. Keď sa však dostala do tela starej alebo chorej osoby, rozleptala jej pľúca s spôsobila rýchlu smrť. Vedci zo všetkých strán sveta skúmali a skúmali, no zatiaľ neprišli nato, akým spôsobnom by sa ľudský organizmus mohol stať proti nákaze odolný. Až v tejto malej krajine v srdci Európy jej vládcovia prišli na objavný spôsob, ako s pandémiou zatočiť. Určite na tom mala zásluhu aj nátura jej obyvateľov, ktorí sa vedeli podriadiť a prispôsobiť každému, čo aj najtvrdšiemu príkazu zhora. Na nariadenie hlavného učiteľa v krajine zavreli všetky školy. Ono to zas nebolo také strašné. Žiaci a študenti mali skoro každý mesiac počas školského roku nejaké prázdniny, takže im to ani neprišlo zvláštne. Len ich rodičia mali o jednu obrovskú starosť viac. Do škôl sa nechodilo ani v iných štátoch, no tie po určitom čase vyučovanie obnovili. Zato tu rátali s tým, že do konca leta žiadna škola nebude. Zrušili sa dokonca maturity aj prijímacie skúšky na stredné a vysoké školy. Hlavný učiteľ sa isto inšpiroval rozprávkou, v ktorej následník trónu, zradou mladšieho brata, stratil pamäť a v hlave mal veľké prázdno. Keď vstúpil do zakliatej hory, kde sa každý boží tvor premenil na strom, on ostal človekom. Pán hory, zlý čarodejník, bol z toho celý nesvoj: " Ako to, že sa z neho nestal strom!" Nuž, kto nemá v hlave nič, na toho kúzla neplatia. Alebo, kde nič nie je, tam ani čert neberie. A naozaj, odkedy boli zrušené maturity, začalo sa v krajine znižovať množstvo nakazených a zvyšoval sa počet uzdravených pacientov. Pred pandémiou nás môže uchrániť len to, keď budeme čo najmenej vedieť, čo najmenej sa budeme vzdelávať. Dutej hlave sa predsa vírus vyhne. "Ešte to tak, aby moje klony boli vykašľané z hlupákov! Však by môj rod neprežil," tak rozmýšľa aj ten najjednoduchší organizmus. A ak by sa nákaza znova začala šíriť, hlavný učiteľ má ešte čosi v zálohe. Vyhovie petícii vysokoškolákov o zrušení štátnic. Určite to v boji proti nákaze bude účinné. No vidíte, vedci celého sveta skúmajú a skúmajú... A v krajinke, kde sa ľudkovia majú radšej zle, ako dobre, prešiel nákaze cez rozum vychýrený kaderník, ktorý teraz šéfuje učiteľom.

1.5.2020

Anna Ursíni- Jamrišková

Preklad Kainarovej básničky pre deti. Je z knižky, ktorá vyšla až po jeho smrti - Včela na sněhu. Ide o môj prvý preklad a posielam Vám ho ako kuriozitu

Môj preklad do slovenčiny

VYSVEDČENIE
Kto videl vylietať deti
Motýle z ružových kvetín?
Tí čo to videli dostanú
jednotku za dušu vnímavú

A zazrel niekto z vás v tráve
klinčeky z klobúkom na hlave?
Už jednotku má ako bič
kto nepošliapal v tráve nič

A kto z vás videl podvečer
vychádzať mátohy z myších dier?
Mátohy nie sú Istý som
Dostaneš päťku ako hrom

EMANCIPOVANÁ II (ČESKÁ)

K Márii Magdaléne sa modlievala
Očistená utrpením
túžila slobodne ľúbiť
byť milovaná
Ozajstná vlastenka
láskavá k človeku
českému ľudu oddaná
Jeho cnosti
múdrosť prostoty
v Babičke opísala
Statní muži zrazili päty
keď národ na kolená padal
Ubiedená
chorľavá
proti tlaku mocných
jediná obstála
Úzkoprsí filistri
odvrhli ju
odsúdili do pút
živorenia
hladu
Nie tŕňový veniec -
bez výčitiek
záplavu kvetín
do jej hrobu hádžu -
neskoro
s krížikom po funuse
Tuším
šípim
vetrím
aj posmievači dnešní
predčasne nechali by dotĺcť
zjatrené srdce vrúcne

Ukázka ze šesté knihy

Naháňanie tieňa.

Kniha je rozdelená na tri časti. Prvú som prevažne venovala klasickým lyrickým formám, ktorých kolískou bola stredoveká Okcitánia. V druhej časti je trinásť básní, v ktorých rozprávajú veci o ľuďoch. V poslednej sú moje spomienky a úvahy. Knihu som si vydala vlastným nákladom a má pridelené ISBN. Urobila som aj jej obal. Na jeho zadnú stranu som napísala tento text: Sučianska rodáčka Anna Ursíni-Jamrišková (1956) aj v šiestej zbierke čitateľovi ponúka realitu sveta zaodetú do lyrického vibrata. Nedá si odňať presvedčenie, že v poézii nejestvuje moderné a nemoderné, ale len pravdivé a predstierané. A že i tie najobyčajnejšie veci sú hodné básne.

O SLOVÁCH
Milióny slov
vyrieknutých
vypočutých
rozfúkne vietor
Jedným uchom dnu
druhým von
... A potom
zopár vyslovených viet
poznámok
odpovedí
nervové dráhy
odošlú nám
do pamäti z uší
Prečo väčšinu z nich
odveje čas
a boľavé
ostanú...
vytetované v duši

TRUBADÚRSKA
Pod oknom s paňou sa lúči
trubadúr, v daždi stojac, sám.
Len biele nádvorie je tam.
Už láskou nechce sa mučiť,
tá v duši mier nezaručí...
Zamáva najskvelejšej z dám,
adié zaspieva kontesám.
Od tajných dvier vrátil kľúčik.

Slivák sedem zoberie si,
vykĺzne z pasce ženských vnád,
ľúbostné verše pošle spať.
Viac žiadnu hrou nepoteší.
Či možno piesňami zhrešiť?
Jedinej krásky, čo mal rád,
sa jeho srdce musí vzdať.
Do sveta vydá sa peši.

Dvor prázdny, v diaľ vykročil už,
za tým, čo bolo, nežiali,
je čas pobrať sa pomaly.
Poslednýkrát zdraví milú,
na zbohom dať, našiel silu.
Do ticha husle zabalí,
je z tých, čo v láske spoznali,
kedy v pravú odísť chvíľu...

SESTÍNA (RÝMOVANÁ)
TRI PRIANIA
Tri priania do blankytu neba schovať,
stačí pohľad naň a smútok zahojí.
Nájsť zaľúbenie v obyčajných slovách,
oblaky rozchádzajú sa v pokoji.
Z ich hmoty vietor vlákna dažďa snová,
ten pohyb v kruhu je tu zas a znova,
späť navrátia sa ako kvapky znova -
nemajú obláčiky kde sa schovať.
Šedivá obloha, zastretá, snová,
vyleje bôľ z mrakov, trýzne zahojí,
až vyplače sa, zasvieti v pokoji,
do zeme ukryje žiaľ v mokrých slovách.

A vstúpim tam, kde nájdem pravdu v slovách,
plytkosti zbavím sa, pretvárky, znova.
Do hory zájdem, pokorne, v pokoji,
tri priania do zelene lesa schovať,
postačí vdýchnuť ju, bolesť zahojí.
V opare zjaví sa krajina snová,
i pútnik pavúk, čo vo vánku snová,
do siete zaslzí pri vrúcnych slovách.
V priesvitoch slnka tieseň sa zahojí
a údel budem ľahšie znášať znova.
Na čistinku dôjsť, v papradí sa schovať,
do striebra studničky načrieť v pokoji.

A kráčať, ísť po matičke v pokoji.
Ach, nech to nie je len predstava snová!
Tri priania tíško v brázdach zeme schovať,
mier, dobro zasiať i súzvuky v slovách,
nech jej bohatstvo obnoví sa znova
a bázeň, úcta, rany jej zahojí.
Nech pýchu ľudstva láskavosť zahojí,
v šťastí žije, v spravodlivom pokoji,
nech vzklíčia semená jednoty znova
a raj nebude len vidina snová.
Skoncovať s falšou, mať poctivosť v slovách,
pravdivé verše v hrudách zeme schovať.

Zahaliť, schovať túžby v prostých slovách,
nech krása snová bolesti zahojí,
prebývať v pokoji. Byť čistým znova.

RONDEL III
Smäd neuhasíš si z prázdnej nádoby,
nesýti dlho vonkajšková krása,
je pravda - radosť urobí ti načas,
veď s láskou hrnčiar isto ju vyzdobil.

Má krása rozmanité, zvláštne podoby...
Pekné aj dobré v jedno spojiť dá sa.
Smäd neuhasíš si z prázdnej nádoby,
nesýti dlho vonkajšková krása.

Tvar, obsah - to v súlade by malo byť.
Jav podstatný je - filozofia hlása
a podstata - sa predsa javí zasa,
svetlom a teplom cenu si násobí.
Smäd neuhasíš si z prázdnej nádoby...

SONET O KORUNE TVORSTVA
Vrcholy zdolať čosi ľudí núti,
vo výškach páčia sa im pobyty,
na nebi oblaky chcú dochytiť.
Ovládnuť vesmír žiadzou posadnutí,

s prírodou stále vedú súboj ľúty.
Je svet ich bytím celý dobitý,
ničia ho krátkozraké profity.
Že pánmi tvorstva sú - im rozum múti.

Mamona, pocit moci a sláva...
po mne potopa - človek už je taký,
tisícročia sa tak k Zemi správa,

na oblohe dochytiť chce oblaky.
Zotročiť svet, len brať a nič dávať,
a od božstiev požadovať zázraky.

RISPET III
Odchádza láska, smer kadiaľ ísť, hľadá,
u nás nemá už hlavu kde zložiť.
Je fádna, zovšednela, nie je mladá,
vyprchal časom jej odor zo žíl.

Ochladli city, odcudzili sme sa,
vo dvojici, a predsa každý je sám.

Poberiem sa vo svet, do neznáma.
S ňou pôjdem. Nebudem viac sama.

SPOMIENKA III (Pražská)
Vstup voľný
dotknem sa Matyášovej brány
Na treťom hradnom nádvorí
k nebesám
týčia sa veže katedrály
Vstup voľný
cez hlavný portál v priečelí
dnu vtiahnutá pološerom
napodiv - nikde nik
o posvätný priestor
s modliacou paňou sa delím
V lavici samotná
z vitráží
matným nasiaknem svetlom
V kabelke doklad
na sedemnásť rokov
pod lomenými oblúkmi gotiky
hreje ma leto

O LÁSKE II
Vraj kdesi v diaľke
(a či tu dakde blízko?)
má zámok
na vysokej skale
Stačí
neodmietať ju
čisté srdce mať
prebrodiť sa
cez snežné pláne
a svetlom
uvítajú ťa
jej nekonečné kraje
V kráľovstve lásky
komôrku nájsť si
a oddať sa jej
dobrodenia prijať
Veď čo viac než ONA
je v tomto svete cenné
Len odvahu mať
vstúpiť
pre každého mádvere otvorené

KEBY VEDELI ROZPRÁVAŤ 
(Tri básne z pásma paralipomenon)

MYDLOVÁ
Čistím ruky
Mnohí si myslia
že aj svedomie
Berú ma do dlaní
moju klzkosť
obmývajú vodou
mädlia prstami
natierajú na nahé telá
Mimovoľne
po troške si kradnú
z mojej mazľavej vône
kým ma celkom
nerozpustia
vo svojej špine
a spláchnu
ako čosi nepotrebné
odpudivé
v podenkovej viere
že sú bez viny

TIEŇOVÁ
(Michelovi Turnierovi)
V detstve
v mladosti
so svetlom v chrbte
ma naháňaš
(ale nedobehneš)
V plnosti síl
so slnkom v nadhlavníku
ma stratíš z dohľadu
a zblúdiš smerom
k zapadajúcim lúčom
Potom sa začnem
nenápadne
posúvať za teba
na tvoj úkor sa predlžujem
predlžujem a predlžujem
až napokon ostanem len ja -
TIEŇ
... ktorý si neprekročil

PLASTOVÁ
Som stvorený
z ich túžby
po stálosti
po nezničiteľnosti
po večnosti
Nepoučili sa
skúsenosťou
Eliny Makropulos
Myslia si
že sú múdri
a sú iba márnomyseľní
Ničomu neporozumeli
Ani životu
Ani smrti
Ani vesmíru
Ani sebe
Tak ma tu teda majú
aby si konečne
uvedomili
aká smrtonosná
je ich predstava
... o nesmrteľnosti

LIMERICKY
Nežná z Brezna
Na prvý pohľad útla deva - nežná,
vraj bola z Horehronia, z mesta Brezna.
Skôr ako bohatý pán brvou mihol,
kolo prsta omotala si ho.
Šikovná bola nežná deva z Brezna.

Ekológ z Pribyliny
A jeden starý ujček z Pribyliny,
cez zimu zakrútil sa do periny.
Nespálil dreva, uhlia kopu,
netvoril uhlíkovú stopu.
Nie kecy zachránia svet, ale činy.

Veselá z Podbieľa
Raz jedna dievčina z Podbieľa
roztopašná bola, veselá.
Zobrala vedro vody,
vyliala ho na schody.
Tak riadila dievka z Podbieľa.

SPOMIENKY A ÚVAHY

HMOTA ČI IDEA

"Matéria musí byť prvotná. Vždy, keď chcel niekto zničiť nejakú ideu, odstránil ju tak, že dal zabiť jej nositeľov." Tento citát som si zapísala pred vyše dvadsiatimi rokmi na papierovú kartičku. Náhodou som ho objavila pod nepopísaným listom v starom bloku. Zabudla som si však poznačiť, kto je autorom výroku. Je v ňom vyslovená pravda, ktorá bohužiaľ nie je pravdou len v totalitných systémoch, ale je pravdou všeobecne platnou. Pod dojmom práve vysielanej relácie v rozhlase som vzala pero a začala prečítanú myšlienku rozvíjať.

Ľudia sú v podstate materialisti. Dokonca aj veriaci v Boha a v iné duchovné bytosti sa najčastejšie modlia za hojnosť hmotných statkov. Tiež by sa dalo povedať, že najväčším propagátorom materializmu bola v Európe na rozhraní stredoveku a novoveku paradoxne katolícka cirkev. Inštitút inkvizície upálil a umučil okolo tristotisíc ľudí. Je to fakt. Cirkev sa ospravedlnila len za niekoľko stoviek. Fascinuje ma presvedčenie, že keď sa upáli telo pomalým ohňom (je to najkrutejšia smrť), udusia sa aj idey, ktoré sa v ňom zrodili. Áno, väčšina ľudí prestane zo strachu z utrpenia slobodne rozmýšľať. Myšlienky sa vždy na nejaký čas podarí zoškvariť. Spoločenské vedomie je možno dočasne ovládať. Nie je problém zmanipulovať masy ľudí. Dav sa dá veľmi ľahko sfanatizovať. Príklady v dejinách sú bohužiaľ časté. Správanie ľudského davu má svoje zákonitosti, odlišné od správania jednotlivcov a skupín. Človek sám, je v ňom stratený. Väčšinou to nie je filantropia, humanizmus, či ekológia, čo vie masy ľudí zázračne zjednotiť. Je to pocit blížiaceho sa ohrozenia, strach, obava o život, presvedčenie o jedinom možnom správnom či nadradenosti. (Pôsobenie a život Ježiša Krista mi dáva za pravdu. Na kameňovanie sa našlo ľudí vždycky dosť. Jeho učenie o odpúšťaní a milovaní aj nepriateľov, počas jeho života nasledovali len jednotlivci.) A potom je tu hmotný nedostatok. A kým je tu materiálna bieda, ktorá ide často ruka v ruke s biedou duchovnou, manipulácia vedomia je o to jednoduchšia. Agresivita, ktorá je v prvom rade potrebná na samotné prežitie, sa v nekontrolovanej miere stáva vrahyňou života. Preto po dobe temna v minulom tisícročí (ktorá je dnes mimochodom znova vyzdvihovaná), muselo nastúpiť osvietenectvo. Inak by spoločnosť zdegenerovala, prestala sa vyvíjať.

Podľa najnovších poznatkov fyziky sú najmenšími energetickými časticami vibrujúce struny. Zvuk a pravdepodobne aj svetlo sa šíri pomocou vĺn. Podobu vibrujúcich vĺn má podľa mňa všetko v prírode, ale aj vo svete ideí. Je to pre nás, zakotvených v trojrozmernom svete, nepredstaviteľná špirála s viacúrovňovými sínusoidami. A základná filozofická otázka, čo bolo prvé, či idea, alebo hmota, je pre mňa nepodstatná. Vesmír je jednota v rozmanitosti. Vzájomné požieranie a kradnutie si energie, ktorej nosičom je hmota. Idea a matéria, aspoň v našom svete, bez seba nemôžu existovať. Avšak napriek tomu, majú idey zotrvačný charakter. Jestvuje (možnože ešte pred globalizáciou existovalo), niečo ako spoločenské vedomie jedinca v menších skupinách. Pamäť rodu, vedomie národa, nadväznosť generácií. Niečo, čo nás spájalo s našimi prapredkami, šírilo sa slovom, povesťami, a neurčovalo len vzorce správania sa, ale aj spôsob uvažovania. V mladosti som si myslela, že sa rodíme z ničoho a do ničoho sa vraciame. Dnes o tom pochybujem. Energia predsa nemôže zaniknúť, iba sa premieňa na energiu inú. Moji rodičia boli nositeľmi energie, z ktorej vzniklo moje telo. Presunom ich skúseností, postojov, názorov, zvykov, hodnôt, ich prejavov citov som zdedila i čosi, čomu sa hovorí duchovno.

Čo je ľudská pamäť? Je v nej to, čo už dávno zaniklo. Na akú hmotu sa viažu spomienky? Na akú hmotu sa viažu sny? Ako je možné, že sa zhmotňujú naše želania. Je toľko otázok, na ktoré neviem odpovedať. Je toľko otázok, na ktoré je možno jednoduchá odpoveď. Iba ľudia, obmedzení svojou nedokonalosťou ju nepoznajú.

DOMOV SLADKÝ DOMOV

Je polovica júla. Nebýva pre mňa zvykom, aby som vstávala o pol štvrtej ráno. Rozvidnieva sa. Aj po iné noci sa budievam tak skoro, lenže vtedy sa pokúšam znova zaspať. Dnes cestujem prvým ranným vlakom do Ružomberka. Za ostatné roky sa zriedka vozievam týmto smerom. Z okna môjho bytu, kde trávim väčšinu leta, vidím vyše tridsať rokov iba statický obrázok nahusto postavených panelákov a kúsok Martinských holí s televíznym vysielačom. Preto si idem oči vyočiť a pohládzam si dušu mihajúcim sa, rodiacim svitaním v okne vlaku. Sledujem hrebeň Malej Fatry od Suchého vrchu cez Meškalku, Kriváne až po Chleb. Včera trochu spŕchlo. Z údolí a podhoria stúpa vodná para. Krajina ako stvorená pre maliara. Spomeniem si na obraz Jána Kostru - Po daždi, kde zachytil kedysi podobnú scenériu v Sučanoch. Cesta pokračuje. Zrak mám prilepený na krpelianskej priehrade. Hladina je ešte potemnená. Ale veľkému kŕdľu plávajúcich labutí a kormoránov, posedávajúcich na konári čnejúcom z vody to zjavne neprekáža. Za tunelom sú výhľady z okna ešte prekvapivejšie. Tu pršalo viac. Opar sa povaľuje aj po políčkach a lúkach, v dolinách vytvára viacnásobné línie rovnobežné s riekou. Divosť hôr a nežná vzdušnosť zároveň. Prejdú ma driemoty. Zahľadím sa do tej krásy a naplnená energiou z nej, vystupujem na stanici v Ružomberku. O tri a pol hodiny sa vraciam späť domov. To už na východe úraduje slniečko v plnej paráde. Hladinu priehrady zasypáva zlatými peniažtekmi. Jej odlesky mi osviežujú moje nevyspaté oči. Krajina teraz žiari jasnou zeleňou, hmly sa roztratili v povetrí, obloha zbelasela, kontúry vrchov sú ostrejšie, živšie. Mysľou mi prebleskne spomienka na moje návraty z liečení na Štrbskom Plese. Ako som už mala po krk tých majestátnych, ale holých skál vo Vysokých Tatrách. Nevedela som sa dočkať, kedy pred Kraľovanmi z vlaku na sekundu uzriem Veľký Rozsutec a potom za Krpeľanmi, každú chvíľu sa meniacu tvár krivánskej časti Malej Fatry. Srdiečko mi aj teraz, rovnako ako mnohokrát predtým, podskočilo od radosti. Ako keby mi v ňom zaznela stará melódia zhudobnenej americkej básne J. H. Payneho - Domov sladký domov. Nadýchla som sa zhlboka tej krásy a s výdychom a s prižmúrenými mihalnicami rozcítene pozerala na okolitú prírodu: "Toto je ten najzázračnejší kút Slovenska!"

NA ZÁVER EŠTE JEDEN LIMERICK

Žičlivá poetka
A jedna poetka z obce Sučany,
písala básničky večer pred spaním.
Sonety, limericky, rondely,
rada sa s vami o ne podelí.
Žičlivá poetka z obce Sučany.

Sapfická sloka

Možná otevřené oči nestačí.
Možná nestačí být jen bystrozrakým.
Svět je třeba vnímat skrze optiku
lidského srdce. 

Báseň se váže k tématu " Otevřte oči", které vyhlásila společnost Den poezie pro letošní rok

Děkuji, že inspiruje i autory z jiných zemí .