Lýdia Šimková

Som už na dôchodku, ale mám viacero záľub, preto nie som veľmi plodná v písaní, ale baví ma to. Prevažne píšem poviedky, buď sú motivované nejakou témou alebo niečo vymyslené, najradšej mám také zo života. Pretože mám rada príbehy. Ale skúšala som aj iné štýly ako haiku, rozprávku, poéziu, hádanku a iné. Mám 3 vnúčatka,  tak mám v pláne napísať hádanky o liečivých bylinkách a iné. Sem-tam píšem do občasníka pre Oú, kde máme chalupu.

Som dlhoročná členka a pokladníčka v našom literárnom klube Omega v Trenčíne. https://literarnyklub.blogspot.com/. Občas píšem aj na našu webstránku a sú na nej uverejnené aj moje fotky.

Som členkou Štefánikovej spoločnosti v Trenčíne a Matice slovenskej

Už asi 16. rok navštevujem UTV (Univerzitu tretieho veku), kde som sa zúčastnila aj medzinárodnej olympiády UTV, kde okrem iných športov som hrala úspešne stolný tenis. To je môj obľúbený šport.  

Ďalší môj koníček je fotenie.

Mnoho rokov organizujem poznávacie zájazdy.

Rada čítam, milujem tanec, turistiku, mám rada kultúru a výtvarné umenie. Mám rada ľudí a rada s nimi komunikujem. Tiež sa venujem vnúčatkám a rada hrám kartové a spoločenské hry, lúštim krížovky.

Mám ešte veľa plánov a nápadov, pokiaľ mi bude zdravie slúžiť.

Aneuryzma

Milovanie je krásny cit.
Divoký, bláznivý hit.
Na oblohe slnečnej, žiarivej,
nespália sa krídla lásky bláznivej.
Opätovať lásku,
nemilovať iba seba,
ale aj dušu vedľa seba,
rozpútať energiu vášne,
ohňom spaľovať dažde.
Kvapka jasnej krvi
rozdrví ten kameň tvrdý.
Život začne pulzovať,
nastane čas sa radovať,
navzájom milovať.

Po čase a znenazdajky
vnikne do sŕdc potajomky
šíp z ľadovej kryhy.
Zmrazí lásku vzájomnú,
spozná bolesť, myseľ zahmlenú.

Potoky sĺz nahlodá hruď.
Výduť srdca nastala,
keď lásku zúfalo hľadala.

Krása prírody môjho detstva

Spomínam si na pekné zážitky z detstva. Spolu s mojou úžasnou babkou Agneškou, sme často chodievali do lesa. Prešli sme horou Zalanie, ktorá začínala oproti nášmu domu, smerom na Kopanicu. Cestou sme nazbierali na lúke rôzne bylinky. Babka, chodievala na bylinky od jari do jesene, aby mala na sušenie, ale aj na každodenný čajík. Chodievala som s ňou rada, vždy som sa o nich dozvedela niečo múdre. Cestou sme si nazbierali aj lesné jahody alebo trúskavce. Trúskavce sú malé tvrdšie sladké jahody na nízkej stopke. Naučila ma, ako si ich môžem nazbierať napichnutím na steblo trávy a nepomačkané si ich priniesť domov. Keď ich bolo veľa na lúke.

Pomaly sme prišli na Kopanicu, lúčku uprostred lesa, kde sme často hľadali huby. Aj keď inde huby nerástli, tak zaručene sme na tejto lúčke alebo okolo nej vždy pár našli. Bolo pre nás dosť na praženicu alebo do polievky. Rástli tam predovšetkým masliaky, podliesky, dubáky, kuriatka a iné, ktoré sme zberali. Kuriatka a dubáky som mala a mám najradšej. Na chvíľu sme si sadli do trávy alebo na kmeň stromu a oddychovali sme. Rozbalili sme si desiatu, čo babka vždy zobrala so sebou. Užívali si vánok, ktorý ševelil v korunách stromov a tancoval po steblách trávy. Striedal sa s úžasným tichom. Hudbu lesa dopĺňali spevy vtákov a bzučanie hmyzu. Raz sme začuli kukať kukučku, inokedy sa ozvala žlna. V diaľke sa ozýval lekár ďateľ, ako ďube a ošetruje stromy. Vysoko nad jedľami krúžili jastrab a kaňa. Rada som pozorovala pracovité včielky, ako lietajú z kvetu na kvet a zbierajú peľ a nektár. Čmeliak sa so bzukotom snažil napiť nektáru zo zvončeka. Lúčka bola zaplavená množstvom farebných kvetov. Vnímali sme koncert lesných vtákov a bzukot hmyzu a krásnu paletu prírody. Občerstvené a oddýchnuté sme sa pobrali ďalej. Rozhodli sme sa ísť na inú lúku, kde je prameň s prírodnou vodou a tam sa napiť. Museli sme prejsť naokolo, ale dalo sa prejsť aj cez lesný zráz, kde tiekol horský potok. Ako dieťa, chcela som všetko skúsiť, všade sa vyšplhať, všade nazrieť. Bola som také malé šidlo. Babka ma veľakrát usmerňovala, bála sa, aby sa mi niečo nestalo. Ja som sa rozhodla, že ja prejdem cez prevalený strom nad potokom a tak si skrátim cestu na druhú stranu. Tak som aj urobila. Lenže keď som bola v polovici, šmyklo sa mi na vlhkom machu, ktorým bol obrastený a šup do potoka z dosť veľkej výšky. Tresla som ako vrece hrachu rovno do horského potoka. Na šťastie sa mi nič nestalo, len som si premočila tenisky a celé nohavice som si zablatila. Snažila som sa rýchlo vyhrabať z toho potôčika a liezla som dosť zvláštnym spôsobom hore zrázom, aby som tam bola skôr ako babka. Ešteže bolo teplo a babka niesla košík s jahôdkami, hubami a bylinkami. Akoby to tušila. Presne vedela, keď sme sa na lúke stretli, čo sa stalo. Nedohovárala mi, len pokrútila hlavou. Prišli sme k prameňu, kde sme sa s chuťou napili prírodnej vodičky. Košík sme doplnili ešte nejakými bylinkami. Do gombíkovej dierky flanelovej košele som si zapichla fialky.

Babka mi na to povedala: "ešte voňajú, lebo sa neblýskalo a nehrmelo."

"Fialky voňajú vraj len dovtedy, kým nezahrmí, potom prestanú už voňať." Dodala starú múdrosť alebo poveru.

Prechádzali sme Hôrkou, zobrali nejaké suché drevo a išli domov. Naša vychádzka bola vždy dobrodružná, náučná, ale aj praktická. Oddýchli sme si, nabrali veľa sily z Božej prírody. Babka Agneška z húb urobila obed, ja som zatiaľ porúbala suché drevo, čo sme priniesli. Potom sme triedili bylinky, čistili ostatné huby a pripravovali si zásoby na zimu. Ešte aj po rokoch rada spomínam na zážitky s babkou Agneškou a na všetko, čo som sa od nej naučila. Utvrdzujem sa v starej ľudovej múdrosti, že život spätý s prírodou a v prírode je úžasný. Svoje neopakovateľné čaro má preto aj život na dedine.